< sekcia Publicistika

65. VÝROČIE HALLSTEINOVEJ DOKTRÍNY: Diplomatická vojna medzi NSR a NDR

Foto: Teraz.sk

Aj v súčasnosti sa odvíjajú diskusie o tom, či doktrína, ktorú pred 65 rokmi – 23. septembra 1955 - vyhlásil spolkový kancelár povojnového Nemecka Konrad Adenauer, bola skutočne tým správnym krokom.

Jednou z konštánt svetovej politiky sa stalo od 50. rokov minulého storočia súperenie obidvoch nemeckých štátov, pričom vzťahy medzi obidvoma krajinami v rokoch 1955 až 1969 výrazne ovplyvňovala práve Hallsteinova doktrína. Dokument, ktorý určoval hlavné smerovanie zahraničnej politiky Nemeckej spolkovej republiky (NSR) vo vzťahu k Nemeckej demokratickej republike (NDR) vypracoval štátny tajomník na spolkovom ministerstve zahraničných vecí Walter Hallstein, mimochodom v rokoch 1958 až 1967 prvý predseda Európskej komisie. Avšak ešte aj v súčasnosti sa odvíjajú diskusie o tom, či doktrína, ktorú pred 65 rokmi – 23. septembra 1955 - oficiálne vyhlásil prvý spolkový kancelár povojnového Nemecka Konrad Adenauer, bola skutočne tým správnym krokom.

Narastajúce nezhody medzi spojencami po skončení druhej svetovej vojny spôsobili, že Nemecko sa čoskoro stalo objektom ich mocenského súperenia. Minister zahraničných vecí USA James Byrnes prišiel už 6. septembra 1946 s návrhom, naznačujúcim vznik dvoch štátov na území Nemecka. Tak sa aj stalo – 23. mája 1949 bola vyhlásená Nemecká spolková republika na území troch okupačných zón, ktoré boli pod správou západných mocností (USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska) a 7. októbra 1949 vznikla v sovietskom sektore Nemecká demokratická republika.

Na archívnej snímke Konrad Adenauer
Foto: TASR/AP


Zatiaľ čo spolkový kancelár Konrad Adenauer sa usiloval o začlenenie NSR do západných bezpečnostných štruktúr, u východného suseda v NDR sa odohrával proces úplne opačný.

Spolková vláda v Bonne neuznávala Nemeckú demokratickú republiku, považovala ju za bábkový štát, ktorý vznikol ilegálne. Tvrdila, že zatiaľ čo vládny kabinet v NSR vzišiel zo slobodných volieb, v NDR panovala stranícka diktatúra. Tento spor sa prehlboval priamo úmerne s tým, ako sa zhoršovali vzťahy medzi Východom i Západom a silnela konfrontácia počas studenej vojny.

Spolkový kancelár Konrad Adenauer sa snažil poraziť druhý socialistický nemecký štát izoláciou, na čo využíval všetky diplomatické prostriedky. V duchu tejto filozofie – so zámerom oslabiť NDR a s cieľom, aby NSR vystupovala v mene nemeckého národa - zohrávala Hallsteinova doktrína rozhodujúcu úlohu.

Hallsteinova doktrína sa opierala o Ústavu NSR (Grundgesetz) a hovorilo sa v nej, že NSR je jediným legitímnym nemeckým štátom. NSR nemohla nadväzovať a udržiavať diplomatické styky s tými štátmi, ktoré by uznali NDR (s výnimkou ZSSR ako jednej zo štyroch okupačných veľmocí). V dokumente sa ďalej uvádzalo, že s krajinou, ktorá by tak urobila a považovala by NDR za nezávislý štát ukončí Bonn diplomatické vzťahy a tento fakt bude navyše považovať za nepriateľský akt.

Po prvý raz sa tak stalo v roku 1957, keď Juhoslávia nadviazali diplomatické vzťahy s NDR a druhýkrát v roku 1963 v prípade Kuby, na čo odpovedal Adenauerov kabinet prerušením diplomatických stykov s obidvoma krajinami.

Neuznanie NDR zo strany spolkovej vlády siahalo tak hlboko, že v interných dokumentoch spolkového ministerstva zahraničných vecí sa územie NDR nazývalo „Sovietska okupačná zóna“ alebo „Pankow“ – podľa rovnomennej časti východného Berlína, v ktorej žili mnohí členovia východonemeckej vlády.

Tvrdý kurz zahraničnej politiky Konrada Adenauera sa zmenil až keď do kresla spolkového kancelára po ére troch kresťanských demokratov (Konradovi Adenauerovi, Ludwigovi Erhardovi a Kurtovi Georgovi Kiesingerovi) zasadol v októbri 1969 sociálny demokrat Willy Brandt. Ten sa naopak usiloval o zahraničnopolitické zblíženie a podporu východného suseda.

Archívna snímka. Nemecký kancelár Willy Brandt (vpravo), nositeľ Nobelovej ceny za mier z roku 1971.
Foto: TASR/AP


Je ale potrebné zdôrazniť, že cieľ obidvoch spolkových kancelárov bol rovnaký – opätovné zjednotenie dvoch nemeckých štátov, avšak cesty k nemu videli rôzne. Adenauer chcel tento zámer dosiahnuť formou nátlaku na východný Berlín a izoláciou NDR a Brandt prostredníctvom „Novej východnej politiky“ („Neue Ostpolitik“), teda politikou zbližovania s krajinami východného bloku.

Profesor Milan Katuninec z Katedry politológie na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity poukázal na to, že v prospech Brandtovej politiky hovorila aj skutočnosť, že americký prezident Richard M. Nixon vo svojom posolstve kongresu z 18. februára 1970 konštatoval, že v medzinárodných vzťahoch nastáva „obdobie prechodu od konfrontácie k rokovaniu“. Po vzájomnom sondovaní možnosti zlepšenia nemecko–nemeckých vzťahov sa 19. marca v Erfurte a následne 21. mája 1970 v Kasseli po prvýkrát od vzniku oboch povojnových nemeckých štátov stretli ich najvyšší predstavitelia — spolkový kancelár SRN Willy Brandt a ministerský predseda NDR Willi Stoph.

Obyvatelia obidvoch rozdelených častí krajiny však museli čakať ešte dve desaťročia až do 3. októbra 1990, kedy došlo k opätovnému zjednoteniu Nemecka. Necelý rok pred tým 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr – najznámejší symbol studenej vojny a rozdelenia Nemecka, ktorý viac ako 28 rokov rozdeľoval nielen rodiny, mesto i krajinu, ale aj celý svet. "Teraz rastie spolu to, čo patrí k sebe,“ povedal po páde Berlínskeho múru Willy Brandt.