< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Matovič v Maďarsku, alebo Nepokazme si to

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay analyzuje slovensko-maďarské vzťahy 100 rokov po Trianone.

Keď si človek prezrie krátku históriu oficiálnych slovensko-maďarských vzťahov za posledných tridsať rokov, musí uznať, že prežívajú relatívne dobré časy. A slovenský premiér Igor Matovič mohol zamieriť do Budapešti na svoju prvú premiérsku návštevu bez nepríjemného pocitu, že bude musieť riešiť nejaké sporné témy.

Nebolo to tak vždy. Po roku 1990 búrlivo vyšumela dovtedy totalitou hermeticky prikrytá téma Trianonu. Na politickej scéne sa objavili radikáli typu Istvána Csurku či Ernö Raffaya, ktorý otvorene hovoril o revízii hraníc. A na druhom brehu Ján Slota vo svojom povestnom vystúpení sadal „do tankoch“, aby so zemou zrovnal Budapešť.

Prirátajme k tomu spor pre Vodné dielo Gabčíkovo, Komárňanské zhromaždenie v januári 1994, na ktorom maďarská komunita na Slovensku koordinovane vyslovila nespokojnosť s menšinovou politikou Mečiarovej vlády... Ďalej tzv. krajanský zákon v Maďarsku, dvojité občianstvo, kauzy ako návšteva maďarského prezidenta Sólyoma, ktorý sa musel 21. augusta 2009 otočiť na polceste medzi Komárnom a Komáromom...

V porovnaní s tým znie takmer idylicky, ak premiér Matovič všetkým Maďarom odkazuje, že jeho vláda na Slovensku vytvorí podmienky na to, aby mohli bez strachu používať svoj jazyk. "Naším cieľom je chrániť každého občana bez ohľadu na to, akým jazykom hovorí," povedal Matovič v maďarskom hlavnom meste. Vyjadril podporu tomu, aby sa deti učili rodný jazyk a súčasne, aby sa s radosťou učili aj po slovensky, pretože „krajina, v ktorej žijú, sa k nim bude stavať partnersky a bude ich považovať za rovnoprávnych partnerov“.


S SMK proti Bugárovi


Aby neostalo len pri pekných slovách, sú tu samozrejme úskalia, na ktoré môže prímerie v slovensko-maďarských vzťahoch naraziť kedykoľvek. Tým prvým je politická neskúsenosť, alebo drsnejšie povedané amatérizmus.

Obyčajní ľudia už v minulosti inklinovali k SMK z jednoduchého dôvodu – zarytý opozičný líder Matovič sa potreboval vymedziť voči Mostu, ktorý sa stal súčasťou kritizovaného ba nenávideného smerácko-esenesáckeho spolku. Ibaže napríklad pred 100. výročím Trianonu premiér chytro usporiadal stretnutie s predstaviteľmi maďarskej komunity (čo bol sám o sebe dobrý nápad) a na ňom ho práve SMK zaskočila návrhmi a požiadavkami, ktoré v tejto chvíli zbytočne rozvírili hladinu.

Poslanec za OĽaNO Gymesi sa začudoval, že "SMK bola osem rokov vládnou stranou a nikdy nemali takúto požiadavku.“ No áno, ale SMK bola osem rokov vo vláde ešte predtým, než sa od nej oddelil Most. A predsedom SMK bol neskôr toľko zatracovaný Béla Bugár, ktorý mal – to sa dnes chce málokomu uznať – v otázkach spolunažívania Slovákov a Maďarov jasno. Každá minca má dve strany.

Vstupom do koalície so Smerom si, celkom pochopiteľné, podpísal ortieľ, ale jemu podobný pragmatický prístup v slovensko-maďarských témach tu ešte bude treba, nech by ho mal reprezentovať ktokoľvek (verme, že sa niekto dôveryhodný nájde).


Snaha o dobré susedstvo


Úskalie druhé: Pred časom maďarský premiér Viktor Orbán vyhlásil, že na výročí storočia Trianonu musí zaznieť spravodlivosť, avšak tým sa budúcnosť nijako nezmení. To, na čom skutočne záleží, je spolupráca so susednými krajinami v záujme budúcnosti.

Z jeho slov je zrejmé, že Maďarsko kladie veľký dôraz na spoluprácu v rámci strednej Európy aj v rámci Visegrádskej štvorky – a že hľadá potenciál stať sa lídrom regiónu, čo konštatuje napríklad aj maďarský historik Gábor Egry. To si podľa Egryho vyžaduje aj mať dobré vzťahy so susedmi, čo Orbán dnes často zdôrazňuje.

Na druhej strane podľa Egryho patrí k Orbánovej nacionalistickej politike snaha o „externé“ budovanie štátu v krajinách, kde žije maďarská menšina. Prinajmenšom môže takýmto spôsobom hľadať a získavať politickú podporu pre seba – aj mimo Maďarska. Akýsi kompromis medzi vlastnými mocenskými ambíciami a dobrým susedstvom vyslovil samotný Orbán: „V predchádzajúcich desiatich rokoch sme našim susedom dokázali, že keď sa životná sila častí maďarského národa spočíta, to nie je výhodné iba pre nás, ale aj pre nich. Iba štát má hranice, národ ich nemá.“


Vŕzgajúca Únia


Problém môže nastať vo chvíli, keď – aj pod Orbánovým vplyvom – začne V4 opúšťať politický priestor Európskej únie alebo sa voči nemu dokonca vymedzovať. Orbán si o Únii myslí svoje, keďže podľa jeho slov pružiny EÚ vŕzgajú, Eurázia sa prebúdza, svet je v pohybe a zrodí sa v ňom nový poriadok.
Isteže by sa pod toto videnie sveta podpísal aj nejeden náš „zemavekista“. Ibaže, ako správne pripomenul Rudolf Chmel, kedysi, v 30. rokoch mal vizionársky recept – aj na zahojenie trianonskej traumy a aj na spolunažívanie strednej ba i celej Európy – zakladateľ slovenskej profesionálnej historiografie Daniel Rapant.

V roku 1930 napísal, že Maďari nikdy nebudú revízii Trianonu bližšie, než keď sa jej úprimne a definitívne vzdajú. A budúcnosť videl v tom, aby štátne hranice boli stlačené na mieru neprekážajúcu, ako vravel, hospodárskemu a kultúrnemu zbrataniu národov. To bol podľa Rapanta „pravý príkaz pravej demokracie a ďalšieho rozumného vývoja“.

Ak jeho prorocké slová vystihujú dnešnú Európsku úniu, nie je to náhoda. Nech aj na jej mechanizme všeličo vŕzga, práve ona poskytuje priestor pre dobré susedské spolunažívanie, aj pre zahojenie historických tráum.
A vo chvíli, keby stredná Európa tento priestor začala plazivo opúšťať, priaznivé prostredie by už nemuselo byť samozrejmé. Len vďaka klíme EÚ mohli zaznieť také povzbudivé vyjadrenia v priateľskej atmosfére, ako počas Matovičovej piatkovej návštevy Budapešti. Preto, povedané slovami premiéra, nepokazme si to.