< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Nespravodlivosť nemôže byť slovenským osudom

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay analyzuje verdikt v Kuciakovej kauze.

Väčšinu ľudí, ktorí sledovali vývoj v kauze vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, verdikt súdu, jemne povedané, zaskočil. Je spravodlivý, alebo nie?

Začnime príkladom zdanlivo nesúvisiacim s meritom veci. Istý začínajúci novinár bol kedysi dávno, hlboko v 90. rokoch, vypovedať v nepodstatnej a dávno zabudnutej kauze. O jednom z politikov Mečiarovej garnitúry médiá napísali, že pred protestujúcimi utiekol s kabátom na hlave. Dotyčný politik novinárov a médiá za toto tvrdenie zažaloval. Vo všeobecnosti bolo jasné, že sa skutok stal. Presvedčení o tom boli aj policajti. Novinárovi sa ospravedlňovali, že ho musia obťažovať – a hnevali sa na politika za to, že ich zamestnáva hlúposťami a nemôžu sa venovať dôležitejším prípadom.

Policajt potom predsa len v rámci povinností položil novinárovi otázku, čo vlastne videl a či politika videl utekať s kabátom na hlave. Novinár odpovedal, že nie – bol v tlačenici, nebolo poriadne nič vidieť, len iní, čo videli lepšie, kričali – aha, beží s kabátom na hlave! Policajt sa teda spýtal znovu: „Teda vy ste ho na vlastné oči utekať nevideli?“ Novinár pravdivo odpovedal: „Žiaľ, nie.“

Zrejme sa v tejto kauze nikdy nijaký súd nekonal. Ak by sa bol konal, tvrdenia novinára – a autora týchto riadkov – by s najväčšou pravdepodobnosťou ako dôkaz neobstáli.

Na rozdiel od tejto bezvýznamnej lapálie sa v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej upieral zrak verejnosti na vývoj prípadu a na jeho finále – pretože sa prvý raz črtala šanca, že sa konečne spravodlivosti urobí zadosť v kauze, ktorá nielenže otriasla Slovenskom, ale odkryla rozvrat jeho politických i podnikateľských elít, justície či polície.


Sila a slabosť dôkazov


Tým viac je šokujúce, ak po vynesení rozsudkov nad vykonávateľmi tohto ohavného skutku senát vyriekol verdikt, podľa ktorého sú Marián K. a Alena Zs. v tejto kauze nevinní.

Otázka má dve roviny. Tou prvou je skutočná váha dôkazov popisovaná v úvodnej paralele. Je rozdiel medzi priamym nepriamym dôkazom. Iné je vidieť na vlastné oči a iné je počuť o tom, čo iní videli.

Novinár a spisovateľ Arpád Soltész o vynesenom a trpkom rozsudku píše: „Je jedným zo základov nášho právneho systému, že radšej necháme bežať desať vinníkov, než by sme potrestali jediného nevinného." Inými slovami právny systém, ak má byť spravodlivý, musí sa opierať o prezumpciu neviny.

Tou druhou rovinou je otázka a či pochybnosť – čo ak oslobodzujúci rozsudok podmienili iné faktory, záujmy, tlaky, skrátka iné faktory, než je objektívna sila faktov a dôkazov. Na také čosi sme predsa na Slovensku zvyknutí, dokonca to už považujeme za samozrejmosť a ani sa nám veriť nechce, že by niekto rozhodoval na základe najlepšieho vedomia a svedomia. Vraví sa tomu strata dôvery v právny štát. Na Slovensku je hlboká a oprávnená.


Okupácia, únos a skutky, čo sa nestali


Bohužiaľ neschopnosť domôcť sa spravodlivosti, vyvodiť zodpovednosť a potrestať vinníkov je jednou z hlavných dejových línii slovenského príbehu.

Bez trestu ostala vlastizrada a spísanie pozývacieho listu v roku 1968. Nepotrestané sú dodnes zločiny komunizmu. Doslova výsmechom spravodlivosti boli únos Michala Kováča mladšieho a vražda Róberta Remiáša. Až po temer dvoch desaťročiach boli zrušené škandalózne amnestie. K tomu prirátajme kopec ďalších skutkov, čo sa nestali, plejády gaunerov s úspešnou kariérou, zlodejov, ktorým nakradnutý majetok nikto nikdy nezoberie... A tiež kopec malých každodenných skrivodlivostí.

Určite však do tejto série nesmie zapadnúť vražda novinára a jeho partnerky. Tým skôr, že napriek aktuálnemu vývoju má všetky predpoklady vymaniť krajinu z tejto „tradície“.

Dianie spojené s kauzou nielenže nemilosrdne diagnostikovalo stav slovenskej spoločnosti (čo všetko sme sa dozvedeli z Threemy!), ale prispelo k hmatateľným zmenám. Potvrdzujú to mená ako Bašternák, Bödör, Jankovská, Kičura, Majský... A koniec koncov aj Kočner a Rusko odsúdení v kauze zmenky. Ukazuje sa, že politický vplyv už nemusí byť zárukou nedoknuteľnosti a beztrestnosti. Že koncept kúpenej či znásilnenej spravodlivosti nemusí byť osudovou záťažou Slovenska.

Práve preto je dôležité, aby sa prípad vraždy Kuciaka a Kušnírovej dotiahol do konca. Jednak by ostal bez objednávateľov neobjasnený. A potom tiež preto, aby sa Slovensko stalo krajinou, kde prezumpcia neviny chráni nevinných, ale žiadna moc ani peniaze a ani strach nemôžu ochrániť vinníkov.

Dnes sa možno zdá, že je to sci-fi... Ale skúsme byť napriek pesimistickým náladám optimisti a povedať, že je to skrátka beh na dlhú trať. A že krajina azda týmto smerom aspoň vykročila.