< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Pred piatimi rokmi Briti vykročili k brexitu

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Retrospektíva Máriusa Kopcsaya.

Ľvov-Praha-Londýn. Užhorod-Bratislava-Praha-Londýn. Mukačevo-Košice-Praha-Manchester.
Kto si pred pár rokmi skrátil čakanie študovaním cestovných poriadkov na známej autobusovej stanici Praha-Florenc (tak ako autor týchto riadkov), nemohol byť brexitom príliš zaskočený. Británia bola zemou zasľúbenou a množstvo podobných pravidelných spojov do nej smerovalo akiste zo všetkých možných smerov Európy.

Aj odmietnutie príliš voľného a neregulovaného pohybu bolo dôvodom, pre ktorý sa po referende 23. júna a po nočnom sčítaní jeho výsledkov prebudila Európa 24. júna 2016 do novej reality. Do reality, v ktorej už Británia nemala byť členom Európskej únie.

Britskí občania hlasovali o zotrvaní v európskom zoskupení už druhý raz. Prvýkrát sa tak stalo dva roky po vstupe do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), v roku 1975. Vtedy sa za zotrvanie vyslovili viac než dve tretiny voličov (67,2 percent).

V roku 2016 sa takisto zdalo, že hoci s menším náskokom, vyhrajú priaznivci tábora „remain“. Keď sa počas noci začali sčítavať hlasy, všetko tomu nasvedčovalo. Spolu s včasným ranným brieždením typickým pre obdobie slnovratu, však začal narastať počet okrskov s jednoznačným odkazom „leave!“ Do rána ich bolo 51,89 percenta.

Oslavovalo sa zďaleka nielen v britských táboroch prívržencov brexitu. Nejaké to šampanské mohlo vystreliť aj v Moskve, ba aj v Pekingu (o dôvode ešte bude reč). Zarytí odporcovia európskej integrácie videli v britskom referende prvú tehlu, po ktorej sa rozpadne celý európsky dom.


Zakrivené banány a uhorky


Kritika EÚ a návrh na vystúpenie z jej štruktúr zaznieval na britskej politickej scéne už dlhší čas. Mimoriadne aktívnym a viditeľným nositeľom tejto myšlienky bol populista Nigel Farrage, mala však svojich stúpencov aj v Konzervatívnej strane (Boris Johnson), ba aj medzi labouristami.

Britský premiér David Cameron pod tlakom týchto nálad hlasovanie prisľúbil, hoci sám vyzýval voličov, aby sa vyslovili proti odchodu z Únie. Euroskeptické nálady však opustili fľašu ako povestný džin a nedali sa vrátiť späť. Boli nákazlivé a boli ich plné médiá. Vtedajší generálny riaditeľ Spoločného výskumného centra Európskej komisie Vladimír Šucha ešte v máji 2019 povedal v rozhovore pre TASR: „Brexit nebol až tak veľmi o Európskej únii, to bol istým spôsobom len zástupný problém. Veľká Británia je veľkým poučením pre nás všetkých. Prebiehalo tam systematické a dlhoročné masírovanie verejnosti nenávisťou a skepticizmom vo vzťahu k EÚ. Tie najkreatívnejšie výmysly o tom, aké hlúposti robí Únia – ako sú napríklad známe zakrivené banány a uhorky – pochádzajú práve z Británie, resp. z britských médií financovaných rôznymi skupinami.“

Do karát týmto emóciám hrali narastajúce počty imigrantov z východnej Európy či Balkánu. Bulvárne médiá boli plné šokujúcich správ o tom, čo v Británii vyviedli Poliaci alebo Rumuni. Brexit podporila aj časť starších prisťahovalcov, ktorí do Británie pricestovali z niekdajších kolónií, z Pakistanu či Indie. Mnohým prekážali noví prišelci z európskych štátov – hoci podľa prieskumov napokon za vystúpenie z Únie hlasovala asi len tretina obyvateľov Británie ázijského pôvodu.

Zaujímavé tiež bolo zistenie Spoločného výskumného centra EK, že Británia mala spomedzi krajín v EÚ najpriepastnejšie regionálne rozdiely. Mimochodom, po jej odchode z EÚ v tejto „disciplíne“ vyniká v rámci Únie práve Slovensko.


Európa pod vlnou populizmu


Každopádne rozhodnutie britských voličov nezastihlo Európu v dobrej kondícii. Už dva roky na východe Európy horel a či tlel konflikt na Ukrajine. Naprieč európskymi štátmi sa rozmáhali radikálne, extrémistické, či populistické prúdy, čo bol produkt rozmachu internetovej a facebookovej éry, ale tiež hybridnej vojny.

Triumf populizmu, ktorý zamiešal kartami či hlasovacími lístkami v Spojenom kráľovstve, pokračoval v tom istom roku aj za oceánom víťazstvom Donalda Trumpa. (Ten mimochodom brexit nadšene schvaľoval.)
Odporcovia Únie videli za brexitom sériu ďalších krokov, ktoré mali EÚ položiť na kolená. Príde frexit, czexit a možno aj slexit! Vo Francúzsku sa v úlohe favoritky prezidentských volieb videla Le Penová, na Slovensku do parlamentu vpochodovali Kotlebovci.

Realita sa však ukázala zložitejšia. Predovšetkým – nebolo jednoduché prerušiť zmluvné vzťahy budované viac než štyri desaťročia a nahradiť ich novými. Samotná Británia zažila počas komplikovaného štyri a pol ročného rozvodu množstvo politických otrasov: Dvojo volieb (2017 a 2019), niekoľko neúspechov pri prijímaní brexitovej legislatívy, výmenu na premiérskom poste a napokon aj dvojnásobný odklad termínu, kedy malo dôjsť k rozlúčke.


Straty a zisky


Ukázalo sa, že mnohé tvrdenia, na základe ktorých sa voliči rozhodovali, neboli pravdivé. A tiež, že účet za brexit nebude nízky. V politickej rovine je jeho súčasťou napríklad hroziaca eskalácia napätia a ťažkostí v Severnom Írsku. Vážnym problémom tiež môžu byť oživené separatistické nálady Škótov. Škótska premiérka Nicola Sturgeonová hneď po novoročnom odchode Britov z EÚ vyhlásila, že sa chce Škótsko do EÚ vrátiť ako samostatná krajina: „Nechceli sme odísť a dúfame, že sa k vám čoskoro pripojíme ako rovnocenný partner.“

Ale možno ponúknuť aj iný príklad: V oblasti inovácií a využívania umelej inteligencie je celosvetovou jednotkou zoskupenie USA a Kanada. Na druhej priečke bola EÚ, k čomu však masívne prispievali Briti. Ako avizoval opäť Vladimír Šucha: "Veľká Británia predstavuje sama o sebe štvrtinu kapacít EÚ, investuje do umelej inteligencie veľmi veľa, preto, keď z Únie odíde, okamžite klesneme pod Čínu."

V súčasnom globalizovanom svete brexit nepomohol Britom ani Únii. Ziskom brexitu je azda väčšia kontrola nad migráciou (Briti zaviedli tzv. bodový systém, ktorý uprednostňuje odbornú kvalifikáciu prisťahovalca pred krajinou pôvodu).

A profitom je tiež POCIT – ktorého hodnotu nemožno spochybňovať, ale ani exaktne vyčísliť – že suverénom v Británii je britský občan a do ničoho sa mu nemiešajú obyvatelia „pevniny“. Pretože aj keď je EÚ často vnímaná ako hniezdo byrokratov v Bruseli, v skutočnosti tu ide o voličov ostatných štátov, Švédov, Talianov, Francúzov, Nemcov či Slovákov, ktorí prostredníctvom spoločných inštitúcií prejavujú svoju vôľu. Aj keď sa od tohto mechanizmu Británia odstrihla, ostáva s ním prepojená množstvom dohôd.

Dnes sa bilancia brexitu stráca v opare oveľa akútnejšieho problému nazývaného COVID. Niektoré závery sú však zreteľné. Po uplynutí piatich rokov je zrejmé, že tsunami populizmu trochu oslabla a nový svetový poriadok, za ktorými mnohí – často aj Moskvou nabudení či povzbudení – nadšenci videli Farragea, Trumpa či Putina, sa nekoná. Farrage či Trump sú zo scény preč (hoci Farrage ešte stihol vyhrať eurovoľby 2019 a priviesť, hoci len na pár mesiacov 29 poslancov do europarlamentu).

Aj keď na EÚ a jej inštitúciách možno všeličo kritizovať a vylepšovať, spoločná Európa ako koncept spolužitia národov, ktoré boli v minulosti oslabované vzájomnými konfliktami, a tiež ako jediný nástroj, ktorým možno obstáť v globalizovanom svete, nemá lepšiu alternatívu.

Paradoxne práve komplikovaný cestovný poriadok výletu nazvaného brexit, prispel k potvrdeniu tejto pravdy.