Vo Važci a v Richnave sa stali odsúdeniahodné násilné trestné činy. Vyšetruje ich polícia, ale to je málo – „do terénu“ napochodovali chlapci v zelených tričkách. A sú pripravení pochodovať a agitovať a zastrašovať a získavať body všade, kde sa niečo prihodí. A do volieb 29. februára sa toho ešte môže prihodiť viac než dosť. Len si trochu zakonšpirujme, ako to, že Krásna hôrka takisto zhorela vo volebný deň?

Fejsbúkmi sa šíria vianočné posolstvá, koho ako poslať do plynu, obesiť, zastreliť, spraviť s ním krátky proces. Vianoce sú predsa sviatkami pokoja a mieru. Nech láska k blížnemu prehovorí.

Neznámy páchateľ pred pár dňami zničil židovský cintorín v Námestove, a to spôsobom takým hrozným, aký tam nezažili ani za druhej svetovej vojny. Slovenskom sa šíri vírus nenávisti. Predovšetkým slovnej, ale aj reálnej – veď ako pripomína publicista aj Matúš Ritomský, máme tu množstvo bojovne naladených jednotlivcov i skupinky so zbraňami čakajúce na svoju príležitosť: „...všetci sa motajú okolo zbraní, budujú svoje domáce arzenály, trénujú sa na boj, organizujú v paramilitaristických zoskupeniach, vyznávajú kult hrubej sily.“ Áno, Slovenskí branci už vyzývajú na mobilizáciu.

Tlejúca nenávisť je vždy pripravená explodovať, ako sa jej to neraz podarilo i v minulosti. A práve pre tragické historické skúsenosti je nenávisť postihovaná zákonom a jej konkrétne formy sú trestné. O každej politickej ideológii sa dá diskutovať. O nenávisti nie. Nepleťme si nenávisť so slobodou prejavu.

Práve konjunkcia nenávisti vysvetľuje stabilné preferencie ĽSNS, ktoré naznačujú, že táto strana vo voľbách o dva mesiace prekoná svoj výsledok spred štyroch rokov. Teraz je len otázka o koľko a čo to pre smerovanie slovenskej spoločnosti bude znamenať.

Chuť s niekým spraviť poriadok
Stereotypy empatie nepoučiteľným demokratom velia, aby skúmali pohnútky nespokojných a sklamaných voličov sužovaných skrivodlivosťou, umlčaných tlakom „zhora“, ale v neposlednom rade napríklad aj konfliktami s obyvateľmi neďalekej osady ako v zmienených prípadoch vo Važci a v Richnave.

Daná skupina ľudí (ĽSNS pozitív) ich vníma selektívne – rozhorčenie v nej vyvolajú len zločiny Rómov, prípadne migrantov, lež nie zbytočná smrť Filipínca na bratislavskej ulici, ani kopance do hlavy, ktoré holohlavci v Nitre uštedrili nevinným ľuďom. Ani vražda, z ktorej je aktuálne podozrivý kotlebovec z Popradu.

Títo voliči tlieskajú snahe ĽSNS „nabehnúť do terénu“, hoci zločiny ako jediná môže reálne riešiť polícia. Ako situácii pomôže 200 chlapcov v zelených tričkách bez právomoci niekoho vyšetrovať, zadržať a pod.? Jediné, čo môžu vyvolať je strach. Strach, ktorý možno na pár hodín alebo dní zapôsobí, ale problém nerieši. Nejde o nastolenie poriadku ani spravodlivosti, ale o zastrašovanie.

Nejde o reálnu snahu „urobiť poriadok“, ale o šírenie pocitu, že „s niekým treba urobiť poriadok“. A to je ten zásadný rozdiel. Ide o chuť s niekým zatočiť, na niekom sa vyvŕšiť, niekoho umlčať. To sú disciplíny, ktoré majú v našich končinách silnejšiu tradíciu, než demokracia – systémy postavené na tejto nebezpečnej hoci aj prirodzenej ľudskej vlastnosti tu panovali 50 rokov a vytvárali myšlienkové stereotypy. Pestovali ľudskú schopnosť ba potrebu ubližovať blížnemu svojmu.


Moc zelených tričiek
Za slovakštátu i za komunizmu dala uniforma hocikomu moc, použitím ktorej mohol zabíjať a dostal za to ešte aj metál. Mohol udať susedov, čo skrývali Židov, mohol strieľať ľudí, čo sa chceli dostať cez železnú oponu. Dnes sa dá táto opojná moc získať veľmi jednoducho – bez volieb, bez mandátu, bez výberového konania, iba tak, oblečením zeleného trička, prípadne vyholením hlavy a hodinami strávenými v posilňovni. Alebo aj pár klikmi na internete.

Je príznačné – a súvisí to tiež s genetickou výbavou zdedenou po totalitných režimoch – že terčom tejto nenávisti a opojenia mocou nie sú finanční žraloci, biznismeni a politici namočení v korupcii. Fanklub nenávisti nehľadá vinníkov „neporiadku“ medzi tzv. veľkými rybami, ani v Kočnerových kauzách, podľa prieskumov dokonca týchto voličov podobné odhalenia nezaujímajú, ba dokonca ich otravujú, alebo im neveria.

Nie, nepriateľom stvoreným pre nenávisť a jej účinné vybitie je hypotetický migrant, homosexuál alebo Róm. Hlavne to musí byť nepriateľ slabší. To už je naša slovenská holubičia povaha – robiť poriadok so slabšími.
Táto emócia je dôvodom, prečo aj príčetný človek uverí politickým babrákom, ktorí nikdy nič nevymysleli a neurobili – ani počas štyroch rokov v Bystrici. A ešte aj ich europoslanec dokázal iba ak zosmiešňovať transsexuálneho kolegu. Pred rokmi pochodovali v čiernych uniformách s fakľami v ruke, aby sa napokon trpezlivo dočkali svojej príležitosti a pomohli jej svojou zdanlivou premenou na sympatických silákov v ekologicky vyzerajúcich tričkách, čo chodia starenkám rúbať drevo.

Áno, sú to oni, čo dokážu (s niekým) spraviť poriadok. Vzostup ĽSNS poháňa presvedčenie jej priaznivcov, že na nastolenie poriadku je možné, ba potrebné, použitie sily. Akejkoľvek – a ak nepomôže sila paragrafov, ktorá už toľko razy sklamala, môže to byť aj sila bicepsov, zelených tričiek, pod ktorými sú vytetované hákové kríže. Niekomu neprekážajú, niekto ich ani nechce vidieť. Je to normálna fascinácia zlom, bezcitnosťou, prípadne ich tolerovanie.

My a tí druhí
Táto nenávisť pri prekonaní istej kritickej hranice si už ide svojou cestou a hľadá si akékoľvek vybitie – spomeňme si na dosiaľ najagresívnejšie verejné zhromaždenie v júni 2015, účastníci ktorého sa vyvŕšili na nič netušiacom cyklistickom pretekárovi v uliciach Bratislavy! Terčom môže byť ktokoľvek. V tom tkvie nebezpečenstvo nenávisti. A tiež v presvedčení jej obdivovateľov, že predsa trpia „tí druhí“ – a to oprávnene, sami si za to môžu.

Na utrpení „tých druhých“ stáli všetky totalitné režimy. Vždy ich však položilo na lopatky prebudenie a zistenie ľudí, že „tým druhým“ je ktokoľvek z nás.

Problém Slovenska spočíva v tom, že tento softvér, ktorý v každej spoločnosti ovláda istú časť ľudí – prípadne prežíva svoje recidívy a útlmy – nachádza si nečakaných spojencov. Bojovať proti vzmáhajúcej sa nenávisti má samozrejme zákon. Dokonca tu pred štyrmi rokmi vznikla akási hrádza proti extrémizmu.

Dnes sme však svedkami toho, že keď bol za nenávistné reči právoplatne odsúdený a mandátu zbavený exposlanec Mazurek, podporí ho predseda najsilnejšej strany a bývalý premiér. A keď začne polícia stíhať aj expremiéra, postaví sa zaňho celý klub Smer-u a volá si na koberec zástupcov orgánov činných v trestnom konaní. A prokurátorovi nadávajú do slniečkárov.

Namiesto inštitúcií a zlyhávajúcich vládnych politikov sa úlohy boja proti zlu ujali dobrovoľníci, aktivisti, zožínajúci za to prejavy nenávisti nielen od kotlebovcov – čo by sa ešte dalo pochopiť – ale aj od voličov a zástupcov Smeru a všeobecne sympatizantov „pevnej ruky“. A keď sa svojej práce konečne zhostia štátne orgány, stanú sa predmetom spochybňovania aj ony.

Samotný volič Smeru či SNS však nie je – aspoň nie v zásadnej miere – stúpencom zmieneného presvedčenia, že na nastolenie poriadku je možné použiť akékoľvek prostriedky, hoci aj silu. Problém je v tom, že tohto voliča radikalizujú jeho vlastní politickí lídri (Fico, Blaha a ďalší). Dochádza tu k spojenectvu na báze spoločného nepriateľa a tým sú slniečkári, liberáli, kaviareň, opozícia, Za slušné Slovensko, Čaputová, November89 a demokracia vôbec. Sklamaný volič Smeru či SNS to má predsa len bližšie k chlapcom, čo sa zviditeľnili vo Važci.


Kto teda rozhodne?
„Sympatickým darebákom“ v zelených tričkách teda všetko hrá do karát. Ich prívrženci si so železnou logikou vravia: Všetci sú proti Kotlebovi, boja sa ho, iste to bude správny chlapík.

Kto teda rozhodne o dva mesiace voľby? Z praktického hľadiska v nich budú hrať dôležitú rolu práve nerozhodní a sklamaní voliči, prípadne voliči koaličných strán, ktorým nie je po chuti antisystém, ale ani súčasná opozícia – a tak majú tendenciu ostať doma, prípadne „to hodiť“ predsa len Kotlebovi a dať mu šancu.

S týmito bezprizornými ľuďmi nik nehovorí, Fico a Blaha ich radikalizujú (a teda posielajú k ĽSNS), opozičná bublina nimi pohŕda. A tak je veľmi nevyspytateľné, ako sa zachovajú.

Možno i preto treba opakovať, že voľby 2020 by mali byť a aj budú referendom proti nenávisti. A tiež za zotrvanie Slovenska na Západe, lebo Kotlebovou agendou je vytrhnutie krajiny z EÚ a z NATO.
Nebudú to voľby proti Smeru, ten je na lopatkách a paradoxne, len silná ĽSNS ako tichý spojenec mu môže ešte ako-tak pomôcť – a samozrejme toto partnerstvo by zmarilo aj tie pozitívne posuny, ktoré v posledných dvoch rokoch nastali.

Budú to voľby proti ĽSNS, povedzme si to na rovinu. Voľby proti robeniu poriadku s niekým, proti samozvanej moci získanej zeleným tričkom. Proti ľuďom, ktorí chcú niekomu hroziť smrťou, udrieť si do dakoho, prípade si doma leštia arzenál zbraní pripravujúc sa zmeniť strednú Európu na Balkán.

Ak sa bude 29. februára hlasovať proti demokracii, bude načase si baliť kufre. Ak sa bude hlasovať proti nenávisti – a dokáže ju odmietnuť čo najviac ľudí, ktorí sa s ňou nestotožňujú – bude to pre Slovensko o dva mesiace oneskorený darček pod stromček.