Keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zakázali, hovorí výrok pripisovaný spisovateľovi Markovi Twainovi. Tento bonmot sa vyrojil „na internetoch“ pred 29. februárom a rozsieval demotivačné nálady: naznačoval voličom tesne pred kľúčovými voľbami, že je vlastne jedno ako rozhodnú a či sa vôbec poberú k urnám.

Napokon mu realita nedala za pravdu. Voľby a ich výsledok zmenili veľmi veľa. A to aj preto, že sa takmer tri milióny voličov neriadili slovami Marka Twaina a unúvali sa ísť k volebným urnám.

Tým je však väčšia škoda, že až 820.411 z nich, čo predstavuje 28,39 percenta, napokon nemá v NR SR ani vo vláde svoje zastúpenie a ich hlasy sa prerozdelili medzi úspešnejšie subjekty. Nijako to neznižuje legitimitu parlamentu. Takisto sa veľká časť „sklamaných“ voličov môže do istej miery stotožňovať so subjektmi, ktoré vo voľbách uspeli – a teda s voličským rozhodnutím ostatných spoluobčanov.

Na to však človek nemusí byť frustrovaný volič PS-Spolu, aby akceptoval, že rekordne vysoký počet prepadnutých hlasov predstavuje problém. Prinajmenšom v tom, že niektorí voliči môžu v budúcnosti Marka Twaina počúvnuť. Politológ Daniel Kerekes v správe TASR hovorí: „Za prepadnuté hlasy v podstate môžu politické strany, ktoré nevolili správnu stratégiu a možno precenili svoje schopnosti. Časť voličov teda nebude reprezentovaných v parlamente a môžu z toho zostať frustrovaní a môže ich to odradiť z volebnej účasti na ďalších voľbách.“

Podľa jeho slov príčinou nie je nevhodný volebný zákon ale chybná stratégia politikov. Je to naozaj tak?

Rekordný prepad hlasov

Tak ako v iných prípadoch, aj v tomto posudzujeme udalosti cez prizmu sympatií a antipatií. Niekto koalícii PS-Spolu zo srdca praje jej neúspech, iní sa tešia z prepadnutých hlasov Harabina alebo SNS a daktorí si mädlia ruky, že sa nedostali do NR SR Maďari. Teda na okamih zabudnime, komu jeho neúspech prajeme a komu nie – a zrekapitulujme si fakty.

Množina prepadnutých hlasov PS-Spolu presiahla 200-tisíc, čo je necelých 7 percent hlasov. Voliči SMK a Mostu predstavujú 6 percent, teda takmer 172-tisíc ľudí. Kresťanských demokratov volilo 4,65 percenta, teda cez 134-tisíc voličov. Len tieto strany dokopy predstavujú 17,5 percenta, čiže cez pol milióna hlasujúcich obyvateľov SR.

Spolu s Dobrou voľbou, Vlasťou a SNS, a tiež stranami, ktoré dosiahli menej než percento, dostávame sa k finálnemu číslu 820 411, čiže 28,39 percenta voličov.

Je to naozaj trpký slovenský rekord. Čo do počtu prepadnutých hlasov sú na druhom mieste voľby v roku 1992 (23,6 percenta) – to sú tie, po ktorých vznikla Mečiarova vláda a rozdelila sa federácia – a voľby 2012 (19,22 percenta). To boli voľby po vypuknutí kauzy Gorila, v ktorých Smer získal viac než 44 percenta hlasov a zostavil vládu sám.

Roky 1990 a 1992

Teraz sa vráťme na začiatok 90. rokov a pozrime sa na vývoj volebných pravidiel. Pred prvými slobodnými voľbami po Novembri ´89 ich zadefinoval volebný zákon č. 80/1990 prijatý 16. marca 1990 – takmer presne pred tridsiatimi rokmi. Podľa neho stranám stačili na prekročenie prahu do parlamentu iba 3 percentá. Dĺžka nasledujúceho volebného obdobia sa určila – z pohľadu vtedajšej moci neveľmi prezieravo – len na dva roky. Až ďalšie obdobia mali byť štvorročné.

„Medzi hlavné argumenty pre toto opatrenie patrila potreba dať určitý časový priestor procesu kryštalizácie nových politických strán, pretože sa vychádzalo z predstavy, že prvé slobodné voľby budú viac plebiscitom o minulom režime, než hľadaním konkrétnej cesty transformácie,“ uvádza publikácia Česká demokracie po roku 1989.

Za dva roky sa však „nevykryštalizovali“ voliči ani politici. Navyše poslanci v marci 1992 schválili novelu volebného zákona 140/1992 Zb., ktorá zvýšila kvórum pre strany na 5 percent, pre 2- a 3-koalície na 7 percent a pre zoskupenia zložené zo štyroch a viac subjektov na 10 percent. Tieto hranice mimochodom platia dodnes.
Sprísnenie pravidiel a neskúsenosť na oboch stranách spôsobili vo voľbách ´92 masívny prepad 23,6 percenta hlasov. Vypadli strany občianskej pravice (dve slovenské a jedna maďarská), ba aj sociálnej demokracie s Alexandrom Dubčekom na čele. Vzhľadom na vysokú volebnú účasť 84,2 percenta zažilo sklamanie až 733.421 voličov (no ešte vždy menej, než pred pár dňami!). Aj tieto prepadnuté hlasy potom pomohli zvýšiť politický vplyv Vladimíra Mečiara.

Základy volebného inžinierstva

Práve Mečiar pochopil, že podoba volebnej legislatívy môže predstavovať mocný mocenský nástroj v rukách politika – najmä ak nemá nijaké zábrany.

Na sklonku svojej éry v roku 1998 koalícia HZDS, SNS a ZRS – poháňaná fóbiou z blížiacej sa straty moci a tiež ľuptákovskými „chozoraščotnými skúsenosťami“ – položila základy volebného inžinierstva. Svojou – jemne povedané – účelovou novelou volebného zákona definovala Slovensko ako jeden volebný obvod namiesto pôvodných štyroch, oslabila účinok krúžkovania, posilnila vplyv straníckych centrál (napr. pri určovaní náhradníkov) a zvýšila kvórum tak, že každá strana aj ako súčasť koalície musela získať 5 percent. Teda PS a aj Spolu by dnes museli dosiahnuť po piatich percentách a mať dokopy 10 percent hlasov.

Lež Truban s Beblavým vtedy ešte navštevovali školy. Novela bola namierená proti Dzurindovej Slovenskej demokratickej koalícii (5-koalícia, čiže povinných 5 percent pre každú stranu, dokopy 25 percent) a proti Strane maďarskej koalície (15 percent).

Obe koalície sa formálne preregistrovali na strany a vo voľbách na jeseň roku 1998 nakoniec uspeli. Po verdikte Ústavného súdu z roku 1999 sa niektoré najdivokejšie ustanovenia volebného zákona vrátili do civilizovaných dimenzií (kvórum, zákaz kampane v súkromných elektronických médiách). Časom sa opäť zvýšila váha krúžkovania, s čím tak umne dokáže pracovať budúci premiér.

Keď sa voľby nemusia zakazovať

Niektoré ustanovenia, ako napr. jeden volebný obvod pre celú SR, však ostali, pretože si zrejme žiadna garnitúra neželala zmenu. O tom, že volebné inžinierstvo nevyšlo z módy, svedčí aj nedávny pokus zaviesť 50-dňové moratórium na prieskumy. A už aj to dnes platné 14-dňové je, ako ukazuje prax, v podstate smiešne.
Teda na úvodnom demotivačnom prísloví predsa len čosi je – demokratickí politici isteže nechcú a nemôžu voľby zakázať, často sa však pokúšajú ohýbať volebné pravidlá tak, ako im to vyhovuje.

Takmer každá garnitúra pritom vstupuje do volebného obdobia so záväzkami prebudovať volebný systém – no vzhľadom na (ne)odbornosť a či účelovosť takýchto zásahov je niekedy lepšie, ak sa nakoniec zachová status quo.

Navyše voľby 2020 potvrdili, že sú politickí lídri náchylní opakovať chyby predošlých generácií a nedostatočne zhodnotiť realisticky situáciu – teda aj riziko prepadnutia hlasov. Hoci k „pocitovému prepadnutiu“ – teda k pocitu voliča, že svojím hlasom nič nezmenil, môže viesť aj situácia, ak sa politici spreneveria svojim sľubom, či nedodržia záväzky.

Týka sa to napríklad cca 316-tisíc hlasov, ktoré v roku 2016 odovzdali voliči Mostu a Sieti. A celkom isto nie s očakávaním, že sa tieto strany spoja so Smerom. Naopak mnohí voliči PS-Spolu alebo KDH či maďarských strán dnes môžu byť napriek prepadnutým hlasom stotožnení aspoň s tým, že po troch volebných obdobiach Smeru prichádza zmena, aj keď v odlišnej podobe, než si predstavovali.

V čase, keď posvätné demokratické princípy globálne vychádzajú z módy, je však podstatné, aby sa uchovala viera voliča v demokraciu a v skutočnosť, že sa voľbami niečo môže zmeniť. Keď v to ľudia prestanú veriť, nijakí „oni“ už voľby zakazovať nemusia. Voliči rezignujú spontánne a dobrovoľne.