< sekcia Publicistika

ANALÝZA MÁRIUSA KOPCSAYA: Nielen mastný chleba, aj kultúru treba

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Problémom je odtláčanie kultúry na perifériu, budovanie mylného presvedčenia, že ide o akési nepodstatné kratochvíle a zábavky, na ktoré v časoch krízy nie je nálada ani čas, píše M. Kopcsay.

Spôsob, akým sa uplatňujú opatrenia s cieľom zastaviť či zmierniť tzv. druhú vlnu COVID-u, ich – a menovite nedávny návrh drasticky znížiť maximálny možný počet ľudí na kultúrnych podujatiach – sňali rúško z tváre slovenskej spoločnosti i jej politických zástupcov a ukázali v plnej nahote pravdu o tom, aké je vlastne naše chápanie a či nechápanie kultúry i jej spoločenského významu.

Len pre stručnú rekapituláciu – pod dojmom hrozivých čísel vydal Úrad verejného zdravotníctva pred týždňom striktný návrh limitujúci počet osôb na hromadných podujatiach na 100 ľudí vonku a 50 v interiéri, plus ďalšie obmedzenia.

Napokon sa rozhodlo, že ostávajú v platnosti čísla 500 resp. 1000, čo potvrdilo aj Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR zo 17. septembra.

Tak potom, čo to vlastne chce tá večne nespokojná kultúrna obec? Prečo sa stále ozýva a frfle?

Problém má praktickú rovinu. Pôvodná snaha skresávať počty účastníkov kultúrnych akcií, zatiaľ čo inde (napríklad v dopravných prostriedkoch či v nákupných centrách) si davy doslova dýchajú na krk, niesla znaky nesystémovosti a selektívnosti. Podobne, ako keď pri prvej vlne stál človek v rade pred obchodom, aby v ňom bol sám a potom nastúpil do autobusu, kde sa hodinku tiesnil s ďalšími päťdesiatimi spoluobčanmi.

Ľudia „od kultúry“ sú neustále stresovaní neprehľadnosťou nariadení, ekonomickými výpadkami, existenčným ohrozením. Aby sme nehovorili len zlé správy, tou dobrou je napríklad Mimoriadna výzva Fondu na podporu umenia (FPU) na pomoc nezriaďovanej kultúry, ktorú predstavil FPU spolu s ministerkou kultúry Milanovou.


Estrádu si spravíme sami


Vážnym a dlhodobým problémom slovenskej spoločnosti totiž je odtláčanie kultúry na perifériu, budovanie mylného presvedčenia, že ide o akési nepodstatné kratochvíle a zábavky, na ktoré v časoch krízy nie je nálada ani čas. Teda opäť a zasa a znova nechápeme, že kultúra nie je nadstavba, ale je to jedna zo základných potrieb človeka – inak by nezačal maľovať na steny jaskýň a bol by ostal opicou.

Cynické reakcie na adresu kultúrnej obce typu „čo vlastne umelci chcú? Kto je zvedavý na ich vrzúkanie, fidlikanie, vypisovanie, atď...?“ pamätníkovi pripomenú November ´89, keď ako prví proti komunistickému režimu vystúpili herci i študenti a vstúpili do štrajku. Komunistické televízne spravodajstvo dalo s chuťou priestor robotníkovi z fabriky Baterie Slaný, ktorý do kamery vyhlásil: „Estrádu si umíme dělat sami. Ale ať si ti umělci zkusí, co je to makat ve fabrice.“

Ako hlboko ostáva tento predsudok voči kultúre zakorenený dodnes! Ono scestné presvedčenie, že kultúra predstavuje akúsi nadstavbu, ba dokonca zbytočnosť, na ktorú sa môžu vyčleniť dajaké drobné len v prípade, že všetko ostatné už je zabezpečené a máme v ruke dostatočne hrubý krajec mastného chleba.

Napokon z podobného ideového dedičstva vychádza aj názor, že kultúra si má na seba zarobiť, alebo, presnejšie, že len taká kultúra, čo si na seba zarobí, má nárok prežiť – ibaže táto inovovaná „múdrosť“ má na zamastených robotníckych montérkach navlečený noblesný smoking teórií neľútostných zákonitostí trhu.

Najskôr treba vyvrátiť chybu v najzákladnejšej premise: totiž, že kultúra znamená umelecké dielo. A každé dielo, ktoré sa komusi nepáči – mazanica na plátne, nezrozumiteľná hudba či literatúra vymykajúca sa komerčnému vkusu –predstavuje vítaný argument potvrdzujúci zbytočnosť kultúry ako takej.


Prečo si nevypaľujeme domy?


Keď som pred rokmi robil rozhovor s českým (nedávno zosnulým) filozofom Erazimom Kohákom, vyriekol prekvapivé slová: Kultúra, to je to, prečo si jeden druhému nepodpaľujeme domy. Inými slovami – je to súbor zvyklostí, noriem, pravidiel, ktoré z nás robia ľudí. Je to súbor dobrých vecí, ktoré robíme bez toho, aby nám ich niekto kázal (zdravíme sa, dávame si prednosť vo dverách), a tiež súbor zlých vecí, ktoré máme prirodzené zábrany činiť – neubližujeme iným, nechriakame na zem, nedemolujeme zastávky a nešklbeme cestovné poriadky, nekradneme príbory v reštauráciách. Alebo, aby sme sa vrátili k pôvodnej metafore, nepodpaľujeme jeden druhému obydlia.

Toto je kultúra v najširšom slova zmysle. A áno, túto kultúrnosť získavame v génoch, a tiež prostredníctvom kultúrnych a umeleckých zážitkov už od detstva. Napríklad čítaním rozprávok, ktoré nás učia rozpoznávať dobro od zla. Počúvaním hudby. Čítaním klasiky, zhliadnutím umelecky hodnotných filmov, divadelných inscenácií alebo výtvarných diel. Kto predsa videl a pochopil a či precítil Obchod na korze, nemôže, naozaj nikdy nemôže sympatizovať s nacizmom.

To dobré a kultúrne v nás, to je základná sila, ktorá bráni rozmachu zla. Až v druhom slede je to autorita zákona, hrozba represií. Iste, vždy budú ľudia, ktorí budú páchať zlo, ale práve kultúra zabezpečuje to, že ostávajú v menšine, že protiprávne konanie predstavuje odchýlku od normy, ktorú väčšina spoločnosti odsudzuje. Ak sa kultúrna norma rozpadne alebo posunie a väčšina ľudí si povie, že podpaľovať obydlia jeden druhému je normálne, žiadny zákon a nijaká autorita štátu tomu už zväčša nedokáže zabrániť. A veru sa to v dejinách – v prípade spoločenských a vojenských konfliktov – neraz stáva.


Posmech z múdrosráčov


Vieme – a často si aj povzdychneme – že je Slovensko krajinou, kde má páchateľ veľmi slušné šance, že odsúdený – právne ani morálne – nebude. Krajinou, kde zlo zožína prekvapujúco silný potlesk a obdiv (extrémisti v parlamente), kde ani najobludnejšie prejavy nevkusu či bezohľadnosti nenarážajú na dostatočne veľký odpor angažovanej spoločnosti (drancovanie prírody, nelegálna výstavba a pod.).

Hľadáme vinníka v stave polície či súdnictva, no nezamýšľame sa nad tým, do akej miery sa na tejto spoločenskej atmosfére podpisuje kultúrny deficit. Hľadáme príčiny v politike a nechceme vidieť, že je to len a len odraz voličskej základne. A napodiv si nekladieme medzi priority ani doháňanie tohto deficitu napríklad prostredníctvom výchovy a vzdelávania najmladšej generácie. Azda máločo je v školstve tak zanedbávané, ako tvorivosť a úcta k tejto zázračnej schopnosti.

Ešte vždy sú súčasťou nášho softvéru posmešky na adresu vzdelania a múdrosti (múdrosráči) a aj ohŕňanie nosom nad kultúrou ako nad panským huncútstvom. Stále sa hlási o slovo robotník vidiaci v umení len estrádu. Alebo inovované formy nevkusu. Zbohatlík obývajúci vilu v štýle podnikateľského baroka. Jeho milenka s umelo nafúknutými gambami a zlatým mobilom. Naše kultúrne povedomie budujú realityšou a reklamy, naše normy určuje snobizmus.


Facka kultúre


Ešte vždy nám nedochádza, že spoločnosť so silnejším kultúrnym povedomím má zväčša vyvinutejšie obranné mechanizmy, zatiaľ čo spoločnosti s kultúrnym deficitom klesá imunita voči zlu v akejkoľvek podobe.

A práve toto hrozí v prípade „koronakrízy“. Kríza spojená s pandémiou a najmä ekonomické dôsledky ako dôsledok (a teraz nie je reč zďaleka len o dopadoch na kultúru, ale na celú spoločnosť) pritom môžu vyvolať alebo zosilniť množstvo negatívnych javov – viac ľudí bez práce, viac chudobných, zadlžených, existenčne ohrozených.

Viac exekúcií, viac kriminality, horšiu náladu v spoločnosti, viac napätia a konfliktov. Vieme, dokedy kríza potrvá a čo všetko ešte spôsobí? Ono známe rímske úslovie – keď rinčia zbrane, mlčia múzy, platí i naopak. Tam, kde sú múzy umlčané, dostávajú sa k slovu silové interakcie.

Iste, kríza nás môže posilniť. Presnejšie, kríza môže posilniť kultúrnu spoločnosť, zatiaľ čo nekultúrna spoločnosť sa stáva slabšou, horšou, nenávistnejšou, neľudskejšou. Každá facka kultúre totiž bolí celú spoločnosť.