Poľský minister zahraničia Radoslaw Sikorski začiatkom februára v Osle vo svojom prejave pripomenul starý žart, že Boh stvoril Poľsko pre tankové operácie, čím narážal na jeho polohu v rámci Európy a rovinatý reliéf. V reakcii na vtip dodal, že krajina sa v súčasnosti snaží od tohto obrazu odpútať a uvažovať o sebe ako o ,,južnej Škandinávii“, čo sa v publiku stretlo so zmiešanou odpoveďou potlesku a pobavenia. Sikorského vyjadrenie však neslúžilo len na rozosmiatie obecenstva, ale predstavuje skutočnú ambíciu nášho severného suseda. Poľsko v roku 2026 predsedá Rade štátov Baltského mora, sever krajiny sa stáva novým energeticko-priemyselným jadrom krajiny a nordickí partneri sú kľúčoví aj pre nové bezpečnostné výzvy. Minister dodal, že severské ambície Poľska sa netýkajú len bezpečnosti, ale aj toho, akou spoločnosťou chce byť. Môže sa teda Poľsko skutočne stať ,,južnou Škandináviou“?

História vzťahov
Vzťahy Poľska so severskými krajinam nie sú novinkou a majú dlhú históriu, vrátane konfliktov. Kontakty sú známe už z čias Vikingov, no asi najväčšiu intenzitu dosiahli v 16. a 17. storočí. V roku 1594 bol za kráľa Švédska korunovaný poľský panovník Žigmund III. Vasa a Švédsku tak krátky čas bolo panované z Varšavy. Žigmundová katolícka viera a spojenectvo s Habsburgovcami však medzi švédskymi šľachticmi vyvolávalo nevôľu a tak bol už v roku 1599 zosadený svojim strýkom Karlom IX. To vyvolalo sériu vojen, ktoré sa tiahli nasledujúcich niekoľko desaťročí a vyvrcholili krvavou inváziou do Poľska, ktorá odštartovala postupný úpadok Poľsko-Litovskej únie, jedného z najväčších štátov Európy.

Pod vplyvom vnútornej nestability aj vonkajších okolností bolo Poľsko v druhej polovici 18. storočia rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. Krajina na viac než 100 rokov zmizla z mapy Európy a Baltik prestal byť poľským morom. Zatiaľ čo v ruskej a pruskej časti priebiehali systematické snahy oslabiť poľskú identitu, stredoeurópske Rakúsko umožnilo Poliakom pomerne širokú kultúrnu a jazykovú autonómiu. Poľština sa tu rozvíjala ako úradný jazyk, univerzity v Krakove a Ľvove sa stali intelektuálnymi centrami poľského národa a súčasťou národnej identity sa stali Tatry.

Po obnove nezávislosti v roku 1918 mladá Rzeczpospolita opäť získala prístup k moru vďaka úzkemu pásu pobrežia okolo mesta Gdyňa. Strategickým jadrom štátu však bol úrodný juhozápad krajiny a rozvinuté bannícke a priemyselné centrá v Sliezsku. Druhá svetová vojna aj komunistická totalita ďalej odizolovali Poľsko od severu a viac ho previazali s krajinami strednej Európy, s ktorými vo formácii V4 v roku 2004 vstúpilo do Európskej únie.

Nové ambície
Rýchly rozvoj Poľska, jeho rastúce ambície, ako aj zmeny vo svete však menia aj to, ako Poľsko o sebe uvažuje. Počas prezidentovania Andrzeja Dudu bola obnovená severo-južná Iniciatíva Trojmoria a s pokračujúcou ruskou agresiou na Ukrajine vníma Poľsko postoje vlád zvyšných členov V4 ako vzďaľujúce sa jeho strategickým záujmom. V kontraste s tým sa dlhé roky vojensky neutrálne Švédsko a Fínsko svojim vstupom do NATO poľským záujmom priblížili. So škandinávskymi a pobaltskými štátmi dnes Poľsko čoraz viac tvorí jeden bezpečnostný priestor so spoločnými výzvami. Ochrana podmorských káblov, či pripojenie pobaltských štátov na elektrickú sieť EÚ cez Poľsko, Fínsko a Švédsko po ich odpojení od ruskej siete sú jednými z nich.

Podľa poľského generála Rajmunda Andrzejczaka sa zo spomínaného Sliezska a juhozápadu na sever presúva aj strategické jadro poľského štátu, ktorého udržanie je nevyhnutné pre jeho prežitie. Zatiaľ čo stratové uhoľné bane pri hraniciach s Českom sa zatvárajú, na Baltiku sa rozvíjajú najväčšie veterné farmy v Európe, na pobreží sa buduje prvá poľská jadrová elektráreň, a cez severné prístavy a plynovody Poľsko dováža takmer všetok svoj plyn a ropu. Gdansk sa zaradil medzi 10 najväčších nákladných prístavov v Európe a skupina Orlen je desiatym najväčším daňovým poplatníkom v Nórsku.

No ak má byť Poľsko ,,južnou Škandináviou“, otázka neznie len, kam smerujú jeho plynovody, a kde organizuje vojenské cvičenia. Otázkou je aj či sa spolu s tým mení poľská spoločnosť?

Sikorski v Osle zdôraznil, že severská ambícia nie je iba bezpečnostná, ale aj spoločenská - týka sa toho, akým druhom spoločnosti chcú Poliaci byť. Severské krajiny sú spájané s vysokou mierou dôvery v inštitúcie, silným sociálnym štátom, rovnostárskou kultúrou, multikulturalizmom, vysokou mierou imigrácie, či nízkou mierou polarizácie. V tomto zmysle je „škandinávskosť“ viac hodnotovo-kultúrnym pojmom než geopolitickým smerovaním.

Práve tu však začína byť paralela menej jednoznačná. Poľsko je historicky formované inými faktormi. Formovali ho skúsenosti tzv. šľachtickej republiky, povstaní proti okupáciám a období neslobody. Jeho politická kultúra je temperamentnejšia, konfliktnejšia a viac hodnotová, než technokratická. Náboženstvo v katolíckom Poľsku stále zohráva výraznejšiu úlohu než v sekularizovaných škandinávskych spoločnostiach. Sociálne vzorce aj historická pamäť stále viažu Poľsko k priestoru a skúsenostiam strednej Európy.

Stredoeurópska identita
Hoci Poľsko rýchlo rozvíja zelenú energetiku a investuje do moderných technológií, severské štáty budovali svoj sociálno-ekonomicky model evolučne. Poľská spoločnosť oproti tomu prešla dramatickou transformáciou postavenou na silnom raste či relatívne lacnej pracovnej sile v priebehu dvoch desaťroči od vstupu do EÚ. Kapitalizmus a konzumizmus priniesli prudký nárast životnej úrovne, no tempo ich nástupu na spoločnosti zanechalo aj negatívne následky.

Poľsko sa tak môže stať „južnou Škandináviou“ v bezpečnostnom, či energetickom zmysle, no Poliaci zatiaľ zostávajú kultúrou a identitou zakorenení v strednej Európe. Poľsko sa nepresúva do iného kultúrno-civilizačného priestoru, skôr sa v 21. storočí vracia do priestoru, v ktorom bolo historicky prítomné, bez toho, aby sa tým zmenila samotná podstata poľskej identity.