< sekcia Publicistika

KOLOMAN KERTÉSZ BAGALA: Edičný plán je môj vkus, môj život

Koloman Kertész Bagala, archívna snímka. Foto: FOTO TASR - Jakub Kotian

Pri vydávaní kníh nekalkuluje, nesleduje trendy, jeho partnerom je autor... Rozhovor Ivana Kollára s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom.

Už 30 rokov je neodmysliteľnou súčasťou slovenskej literatúry vydavateľ Koloman Kertész Bagala, vďaka ktorému sa na slovenskej literárnej scéne etablovali mnohí slovenskí autori. Prostredníctvom vydavateľstva KK Bagala vydal doposiaľ 500 kníh výlučne slovenských autorov.

Pod značkou KK Bagala knižne debutovali dnes už známi autori a autorky ako Pavol Rankov, Tomáš Horváth, Marek Vadas, Márius Kopcsay, Peter Krištúfek, Daniela Kapitáňová, Monika Kompaníková, Michal Hvorecký, Zuska Kepplová, Peter Balko a mnohí ďalší. Knihy z jeho vydavateľstva ocenili viacerými literárnymi cenami ako Cenou Ivana Kraska či prestížnou cenou Anasoft Litera. Ako v rozhovore uviedol, pri vydávaní kníh nekalkuluje, nesleduje trendy, jeho partnerom je autor.


-Kedy a prečo ste sa rozhodli vydávať výlučne iba slovenskú literatúru?-
To nebolo jednorázové rozhodnutie, ale proces. Ešte ako študenti na univerzite sme robili literárny časopis, v ktorom sme uverejňovali texty rovesníkov. To sa mi zapáčilo a rozhodol som sa v tom pokračovať. Vzniklo vydavateľstvo, a keď som začal podnikať, tak som si uvedomil, že o slovenskú literatúru sa málokto na začiatku 90. rokov zaujímal, mnohí sa vrhli na vydávanie zahraničných bestsellerov.

-A ktorá bola prvá kniha?-
Akozmia Tomáša Horvátha, ktorý bol kmeňovým autorom spomínaného časopisu. Už vtedy bol zrelý autor a postupne vydal ďalších šesť kníh.

- Viac ako polovicu života ste zasvätili vydávaniu kníh slovenských autorov. Prešli ste si životnými aj finančnými krízami. Čo Vás napriek všetkým problémom motivuje pokračovať?-
Tak na začiatku to bolo odhodlanie a snaha o sebarealizáciu. Neskôr som si uvedomil, že to splynulo s mojím životom. Niektoré úspechy ma utvrdili aj v tom, že to nie je nejaká narcistická porucha venovať sa tejto činnosti a pochopil som aj hlavný zmysel toho, čo robím.

-A v čom je ten zmysel?-
Vyhľadávať a podporovať najtalentovanejších, ktorých považujem za najtalentovanejších. A čas napokon aj ukázal, že veľká väčšina z tých talentov uspela na literárnom poli a pokračuje v písaní.

-Ste duchovným otcom legendárnej literárnej súťaže Poviedka. Myslíte si, že tento projekt prispel ku kvalite slovenskej literatúry?-
Na začiatku som to vyhlásil ako jednorazový projekt, aby tí, čo túžili po vydaní knihy, sa najprv preukázali v konkurencii s inými autormi. Po prvom ročníku som si uvedomil, že keď tam prišlo viac ako 900 príspevkov, sa dá v ňom pokračovať – a robím to už 25 rokov. Ukázalo sa, že vyhľadávanie a podporovanie talentov je veľmi podstatné. Síce existovali aj rôzne iné súťaže, ale tie neponúkali to, čo ja, možnosť vydať knihu, čo mnohých podporilo v písaní a v rozvíjaní talentu.

-Počas 30-ročnej vydavateľskej činnosti ste sa stretli s mnohými autormi či autorkami. Ktoré stretnutie považujete za naozaj výnimočné?-
Je to asi sto spisovateľov, s ktorými som robil a s každým je ten príbeh samostatný. Veľmi ma však ohromilo stretnutie s Kornelom Földvárim, s ktorým sme sa neskôr stali kamarátmi. Jeho nadšenie presiaklo aj do môjho života. Keď sme sa zoznámili, mal vyše 60 rokov, bol už v dôchodkovom veku, ale neprestajne sa zaujímal, ako píšu mladí ľudia, bol veľmi častým účastníkom mnohých literárnych podujatí. Takže Kornel, ak mám vybrať jedného za všetkých, ale samozrejme s každým autorom je spolupráca individuálna. Pre mňa je podstatné to, že môžeme byť hocijakí kamaráti, ale ak nie je rukopis dobrý, tak ho nevydám.

Archívna snímka. Kornel Földvári sa narodil 13. februára 1932 v Trenčíne, absolvoval FK UK, svoju prvotinu Netypické príbehy /Humoresky/ vydal pod pseudonymom Miroslav Kostka v r. 1963. V rokoch 1956 - 68 bol redaktorom Kultúrneho života, v rokoch 1969-február 1970 riaditeľom Divadla na Korze, potom na dvadsať rokov odstavený ako "obchodná referentka" Slovenskej literárnej agentúry. V rokoch 1990-92 bol 1. námestníkom ministra kultúry SR, od roku 1992 do odchodu do dôchodku bol dramaturgom Štúdia S. V roku 1987 pod pseudonymom vydal monografiu Dušan Polakovič. Prvú knihu pod svojím menom "O skutočnosti" vydal v r. 1999.
Foto: TASR - Svätopluk Písecký


-A podľa akých kritérií sa rozhodujete či je rukopis dobrý, hodný vydania?-
Neviem či sa dá naučiť schopnosti rozoznať umelecký potenciál v rukopise. To musí mať človek v sebe. Ja si vyberám podľa svojho gusta, ale musím za tým cítiť talent autora. Nie som však človek, ktorý kalkuluje, sleduje trendy na čitateľskom trhu a prispôsobuje sa im. Práve naopak, mojím partnerom je autor. Pri každej knihe som mal dobrý dôvod ju vydať. Edičný plán je môj vkus, môj život.

-Ján Štrasser vás zaradil medzi osem slovenských vydavateľov, s ktorými urobil rozhovor do knihy Osem vytrvalých. Považujte sa za vytrvalého, alebo aj za Dona Quijota medzi slovenskými vydavateľmi?-
Vytrvalosť je naozaj dôležitá vlastnosť a mám ju, lebo to nejako vychádza z charakterových vlastností. Mám jednu ženu, jednu domácnosť a jednu prácu na celý život (smiech). A Don Quijot...? Často som explosionalistický, keď ma niečo nadchne, je kniha do mesiaca vonku. Väčšinou však editorsky robím na knihách mesiace až roky.

-Pri tom Donovi Quichtovi ešte ostaňme. Ktorý veterný mlyn vás pri vydávaní najviac irituje?-
Irituje ma distribúcia kníh. Po revolúcii padol model , ktorý desaťročia fungoval na základe ústrednej distribúcie a nevybudoval sa nový. Objavilo sa veľa podvodníkov, ktorí okradli vydavateľov. Nedali im ani peniaze a nevrátili ani knihy. Toto je najväčší neduh, ale pomaly sa to zlepšuje. Už teraz sú distribučné firmy, ktoré pochopili svoju funkciu a robia servis medzi vydavateľom, kníhkupcom a čitateľom. Ten socialistický model síce fungoval, ale na druhej strane bol zlý v tom, že jeho súčasťou bola cenzúra a do distribúcie sa dostali iba politicky schválené knihy. A to by som bol veľmi nerád, keby sa vrátili časy, keď niekto dozeral na to, čo môže a čo nemôže vychádzať.

-Pri 30-ročnom výročí existencie vášho vydavateľstva prebehla aj anketa s otázkou: Aká by bola slovenská literatúra bez Kolomana K. Bagalu? Ako by ste odpovedali? V čom by bola iná slovenská literatúra? Aký by bol Koloman K. Bagala, keby nevydával knihy slovenských autorov?-
Máte na mysli to, že keby som zdupkal po prvom bankrote? Tak to by som sa mal veľmi dobre, začal by som ako liftboy a skončil ako generálny riaditeľ (smiech). Slovenská literatúra má šťastie, že som si ju v puberte obľúbil a nejakým spôsobom prijal do svojho života, ale neviem to posúdiť. Odžil som si svoje, bolo to naozajstné ródeo, veľký cirkus (smiech). Neviem si predstaviť, keby som ja nevydával tie knihy, čo by sa dialo. Tak určite, takých 100 z tých 500 vydaných kníh, by asi vyšlo.

-Vydávanie slovenských autorov teda nie je asi klasické podnikanie?-
Ja som rád, že na Slovensku nie je ťažké stať sa vydavateľom. Ide však o to, kto sa ako odhodlá prispieť do literárneho života. Ja mám svoju úlohu zadefinovanú od začiatku a netúžim po nejakých nových literárnych dobrodružstvách.

-Tridsať rokov je možno aj dosť na knižné pamäti. Nechystáte opísať svoj život a skúsenosti vydavateľa?-
Nepovažujem sa za výnimočného, len som svoju vášeň spojil s profesionálnym životom. Pre mňa je dôležité, aby to, čomu som obetoval život, žilo ďalej, aby tí autori a autorky, ktorí sa venujú literatúre aj vďaka mojim aktivitám, pokračovali ďalej.