< sekcia Publicistika

D. FORGÁCS KOMENTUJE 2.VLNU COVID-19: Vlastne je už tu

Komentár Foto: Teraz.sk

Je pravdepodobné, že značná časť Slovákov dodnes ani len približne nevie, aké sú pravidlá pri cestovaní do zahraničia a návrate späť na Slovensko, uvádza v komentári Daniel Forgács.

Debaty o tom, ako je na tom Slovensko z pohľadu hrozby druhej vlny koronavírusovej nákazy, sú v podstate len teoretizovaním o definícii toho, čo vlastne výraz „druhá vlna“ znamená. A či súčasný stav spĺňa alebo (ešte) nespĺňa podmienky toho, aby sme ho takto mohli označiť.

Ak by sme si pracovne stanovili definíciu konca prvej vlny epidémie tak, že denné počty nakazených postupne klesajú až k nule, logicky by sme za začiatok druhej vlny mohli považovať dlhodobý trend postupného nárastu denne zaznamenaných počtov infikovaných ľudí.

Žiaľ, takýto trend zrejme na Slovensku je. A teda aj vlna číslo dva. Ak nechceme, nemusíme ju tak nazývať. Nič to však nemení na fakte, že sa nemocnice musia pripraviť na nových pacientov s ochorením COVID-19 a otázkou je iba to, koľko ich pribudne.

Návrat k rastúcim počtom nakazených však automaticky neznamená, že sa bude opakovať scenár z jarných mesiacov, kedy sa pohyb v štáte v obrane pred vírusom znížil na minimum. Čo síce v boji s epidémiou pomohlo, našu ekonomiku však dostalo do krízy v akej od svojho vzniku ešte nebola.



Prvá vlna z politického hľadiska


Prvú vlnu Slovensko zvládlo vďaka tomu, že obaja premiéri urobili aspoň v zásadných veciach správne rozhodnutia a ľudia boli ochotní realizovať ich v praxi.

Rád by som upozornil na dve, ktoré Slováci vzali akosi „samozrejme“, samozrejmé však neboli.

Ak totiž niečo politici nerobia radi, tak je to priznanie chyby. A ak si ju hoc aj nepriamo priznajú, vždy za to musia platiť nemalú politickú cenu.

Expremiér Peter Pellegrini predstúpil pred národ, požiadal ľudí, aby nosili rúška a zároveň priznal, že im ich nevie poskytnúť. Štát jednoducho nepočítal s tým, že by niekedy mohol potrebovať enormné množstvá týchto ochranných prostriedkov a keď ich začal nakupovať, bolo už neskoro.

Politici v niektorých iných štátoch, aj veru takých, čo sa považujú za demokraticky omnoho vyspelejšie ako Slovensko, riešili podobný problém klasickejšie. Ak takýto politický líder zistil, že ľudia potrebujú rúška, ale on ich nemá, zabezpečil si vedeckú autoritu, ktorá jasne vysvetlila, že rúška potrebné nie sú, prípadne sú dokonca škodlivé. Tým bol problém politicky zo stola, ale na uliciach sa nákaza šírila rýchlejšie. Petrovi Pellegrinimu slúži ku cti, že radšej priznal prázdne sklady a požiadal ľudí, aby si rúška vyrobili svojpomocne.

V podobnej situácii sa neskôr ocitol Igor Matovič. Na začiatku epidémie neopatrne označil testy na protilátky za zbytočné s tým, že ich môžeme nahádzať do Dunaja. V tejto fáze epidémie štát naozaj prioritne potreboval genetické PCR testy a protilátkové využiť veľmi nevedel. V inej fáze epidémie ich však treba bolo. Matovič mohol zvoliť politickú cestu a trvať na tom, že sú úplne zbytočné. Namiesto toho radšej prehltol horkú politickú pilulku a testy dodatočne nakúpil.

Obaja lídri za svoje správne, ale politicky nevýhodné rozhodnutia zaplatili politickú cenu, ale štát ako taký z nich profitoval.



Čo sme zanedbali


Najväčšou slabinou postupu oboch lídrov pravdepodobne bolo (a aj je) zanedbanie preventívnych krokov a akcelerovanie opatrení až vtedy, keď už počty nakazených rastú.

Profesor Krčméry ešte v čase rozbehu prvej vlny epidémie dokázal správne prognózovať jej priebeh a aj to, kedy približne skončí. Zároveň však upozornil, že druhé vlny epidémií väčšinou vznikajú importom zo zahraničia, a preto bude treba po skončení prvej vlny strážiť hranice.

To však, žiaľ, nie je reálne. Celá Európa sa pod ekonomickým tlakom rozhodla otvoriť a inak to nemôžeme robiť ani my. Koronavírus nie je jediným rizikom, ktoré ohrozuje životy a majetky ľudí a Európa si už ďalšie zmrazenie dovoliť nemôže.

Možno by sa dali robiť na hraniciach aspoň námatkové kontroly s teplomermi, zásadný efekt však mať asi nebudú.



Čo by sme urobiť mohli


Môžeme však postupovať podobne, ako postupovali colníci po vzniku schengenského priestoru. Nekontrolujú už síce na hraniciach, ale na základe premyslených stratégií dokážu efektívne kontrolovať toky tovarov vo vnútri štátu.

Evidentne je potrebné spustiť čo najefektívnejší systém identifikovania a testovania ľudí, ktorí prichádzajú zo zahraničia. Nie na hraniciach, ale v mieste ich bydliska. Taký, čo nebude poškodzovať pendlerov a umožní malý pohraničný styk, ale zároveň umožní čo najskôr objaviť jednotlivcov, ktorí si zo zahraničia priniesli neželaný darček v podobe nákazy. A tento systém nemôže závisieť len od dobrovoľného nahlasovania sa občanov, mal by mať aj mechanizmy ako odhaliť infikovaného navrátilca z rizikovej krajiny, ktorý svoj príchod štátu zatajil.

Ak by sa to podarilo, výsledný efekt by mohol byť celkom dobrý – ak by štát dokázal masívne testovať a v prípade potreby liečiť ľudí prichádzajúcich zo zahraničia, mohli by sme sa dostať do scenára „tlejúcej“ infekcie. Ktorá z času načas niekde lokálne prepukne (a tam sa aj eliminuje). To je asi maximum, čo môžeme očakávať minimálne do času, kým nebude k dispozícii účinná vakcína.



Informovanie


Politici často veľmi preceňujú pozornosť, ktorú bežní ľudia venujú ich vyjadreniam. Je pravdepodobné, že značná časť Slovákov dodnes ani len približne nevie, aké sú pravidlá pri cestovaní do zahraničia a návrate späť na Slovensko.

Je preto mimoriadne dôležité tieto pravidlá čo najviac zjednodušiť a masívne o nich informovať občanov všetkými možnými (evidentne najmä mediálnymi) cestami.

Nápad Igora Matoviča s upozorňovaním ľudí esemeskami môže byť veľmi efektívny, zvyšovanie pokút už menej. Pre väčšinu Slovákov je suma 1650 eur dostatočne vysoká na to, aby mala odstrašujúci účinok. Tí, ktorí napriek tomu porušujú pravidlá, to budú robiť aj po zvýšení pokút (inak povedané, to sú ľudia, ktorí počítajú s tým, že sa na nich nepríde a žiadnu pokutu nedostanú, prípadne takí, ktorí o jej existencii vôbec nevedia).

Mohla by pomôcť masívna informačná kampaň v médiách, ktorá by ľudí (najmä dovolenkárov) upozorňovala na to, ako sa majú správať v čase druhej epidemickej vlny. Čo majú robiť po návrate zo zahraničia, na akom čísle sa majú hlásiť, aby ich pracovníci regionálneho úradu verejného zdravotníctva mohli nechať na piaty deň pretestovať.

A na týchto číslach by ľudia mohli nahlasovať aj nezodpovedných susedov. Ak človek po návrate z problémovej krajiny nemá potrebu sedieť doma ani tých päť dní do testu, ohrozuje všetkých okolo seba. Môže dostať do karantény celú dedinu alebo celú firmu, v ktorej pracuje. Ľudia musia mať možnosť sa takémuto riziku brániť.

Po návrate zo zahraničia by mohli RÚVZ nahlasovať svojich klientov priamo cestovné kancelárie a nemuselo by to ostávať na aktivite samotných dovolenkárov.

A napokon, ľudia budú opatrenia rešpektovať vtedy, ak opäť uveria, že je to dôležité pre nich samotných a že je riziko problémov skutočné. Do istej miery to pravdepodobne vyrieši aj samotná prax, keďže sa dajú očakávať prípady, kedy budú musieť ísť konkrétne firmy, inštitúcie alebo oblasti do karantény.

Ale je dôležité pokúsiť sa v tejto veci dostať na jednu loď koaličných aj opozičných politikov (keďže časť voličov verí jedným a druhá druhým). Samozrejme, prirodzenosťou politikov je boj o moc a každodenné útoky a protiútoky sú normálnou súčasťou politiky. Tu však, ako hovorí náš skvelý publicista Juraj Hrabko, nejde o moc, ale o všetko. Takže by v tomto prípade mala aj opozícia uprednostniť konštruktívny prístup. Napríklad by opatrenia nového premiéra mohol mediálne podporiť aj ten bývalý.