Bratislava 29. decembra (TASR) – Eduard Kukan svoj život zasvätil diplomacii, zanechal však výraznú stopu aj ako politik. Bol ministrom zahraničných vecí SR (v rokoch 1994 a 1998 - 2006), predsedom Demokratickej únie (DÚ) a neskôr podpredsedom Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ-DS).

V rokoch 2009 až 2019 zastupoval voličov ako poslanec v Európskom parlamente, dnes učí na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Pri príležitosti životného jubilea sa podelil o svoje skúsenosti a postrehy v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Čo považujete za svoj najväčší úspech ako europoslanca?

V mojej terminológii nepoznám slovo úspech, hovorím radšej o výsledku. Ako člen Zahraničného výboru EP som mal na starosti otázky súvisiace s rozširovaním Európskej únie (EÚ). Bol som predsedom delegácie EP pre Albánsko, Severné Macedónsko, Kosovo, Srbsko, Čiernu Horu a pre Bosnu a Hercegovinu. V týchto krajinách dochádzalo k vnútorným politickým krízam, ktoré bolo treba riešiť. A ja som bol vymenovaný do skupiny „mierotvorcov“, ktorých do týchto štátov posielali, aby pomohli upokojiť situáciu. Podarilo sa nám napríklad v Severnom Macedónsku vyriešiť napäté vzťahy medzi stranami. Albánsko zažehnalo ústavnú krízu tým, že parlament prijal našu rezolúciu, ktorú sme pripravili s nemeckým kolegom, a dokonca sa po nás tieto dokumenty aj volajú. Okrem toho, to už dodávam trochu s úsmevom, EP vysiela pozorovacie misie na voľby do krajín, s ktorými má užšiu spoluprácu. Bol som hlavným európskym pozorovateľom na Maldivách a v Ugande. Maldivská misia bola jedna z najťažších v mojom dlhom diplomatickom živote. Maldivy, to je krajina, kde platí takmer šaría, a naším cieľom bolo, aby nás nevyhodili. Musel som využiť všetky svoje diplomatické skúsenosti, aby som misiu úspešne dokončil. A podarilo sa to.


EÚ pred časom odmietla začať prístupové rokovania s Albánskom a Severným Macedónskom. Mrzí vás to?

Proces rozširovania podľa mňa musí pokračovať, až kým Európa nebude jednotná. Teraz na ostatnom zasadnutí Európskej rady sa očakávalo rozhodnutie o začiatku prístupových rokovaní pre Albáncov a pre Severných Macedóncov. Francúzsky prezident Emmanuel Macron to však zahatal, čím si EÚ, slušne povedané, strelila do nohy, pretože stratila na dôveryhodnosti. Keď s týmito krajinami rokujeme o ich budúcnosti v Únii, keď týždeň predtým navštívil Severné Macedónsko predseda Rady EÚ Donald Tusk a povedal, že môžu očakávať pozitívny výsledok – a keď ten výsledok je napokon negatívny, ako nás potom môžu brať vážne?

Čo Macrona k takémuto postoju viedlo?

Pravdepodobne obava, že tieto krajiny nebudú dostatočne pripravené na členstvo v Únii a nebudú fungovať ako jej rovnoprávni členovia. Ale na to je jednoduchá odpoveď – nehovorili sme predsa o tom, že sa stanú členmi EÚ, ale o tom, že začnú o členstve rokovať, čo môže trvať ešte sedem alebo aj desať rokov. Francúzsky prezident prezentoval aj dokument, podľa ktorého chce v procese rozširovania uplatniť novú metodológiu. Tá spočíva v tom, že ak štáty nesplnia určitý termín, vráti sa proces späť – ale podľa mňa je to len úhybný manéver, ako rozširovanie zastaviť či spomaliť. Macrona podporili aj Holanďania a Dáni, no všetci ostatní proti tomu vystupujú veľmi ostro. A žiadajú, aby sa na najbližšom zasadnutí Európskej rady prijala nejaká korekcia tohto kroku, aby dôvera EÚ na západnom Balkáne neutrpela ešte viac.

Verejnosť si pripomenula 30 rokov od udalostí počas Novembra '89. Ako ste tieto dni prežívali?

Asi vás sklamem, ale bol som vtedy šéfom latinskoamerického odboru na federálnom ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V týchto dňoch prišiel na návštevu Československa minister zahraničných vecí Kostariky a mal som za úlohu ho sprevádzať. Mali sme ísť do divadla, ale predstavenie sa nekonalo, pretože herci štrajkovali. Postupne sa nám takto zrušili plánované podujatia, takže sme chodili po Prahe a diskutovali sme so študentmi. A popri tomto programe som chodil na mítingy na Václavák. Po dvoch mesiacoch si ma predvolal nový minister Jiří Dienstbier a ponúkol mi miesto stáleho zástupcu pri OSN. Povedal som, že si ponuku vážim, ale že sa do diplomacie vrátili mnohí ľudia, ktorých po auguste 1968 vyhodili. Napriek tomu, keď to poviem trochu zveličene, ma ako „starú štruktúru“ poslali do významnej svetovej inštitúcie ako tvár ponovembrového Československa. Azda to so mnou nebolo také zlé.


Ako a prečo ste vplávali do domácej slovenskej politiky?


Po rozdelení Česko-Slovenska som pokračoval ako slovenský veľvyslanec v OSN. A keď v marci 1994 vyslovili poslanci nedôveru premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, ponúkol mi nový predseda vlády Jozef Moravčík funkciu ministra zahraničných vecí. Myslím si, že Moravčíkova vláda napriek svojmu krátkemu pôsobeniu prispela k upokojeniu situácie. V predčasných voľbách na jeseň 1994 som potom kandidoval ako nezávislý na kandidátke Demokratickej únie. Neskôr som do nej aj vstúpil a stal sa jej predsedom. Presvedčilo ma, akých som mal kolegov – Jozef Moravčík, Milan Kňažko, Jano Budaj, Roman Kováč a ďalší, bol to elitný poslanecký klub. Štyri roky sme, žiaľ, žili s vládou Vladimíra Mečiara a mám na základe toho skúsenosť opozičného poslanca. Asi by som dokázal žiť aj bez toho, ale bolo to poučné obdobie.

Americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová označila Slovensko počas Mečiarovej vlády za čiernu dieru Európy. Bola naša situácia taká vážna?

Česká republika dostala pozvánku do NATO, zatiaľ čo nás na samite Aliancie v Madride v roku 1997 v záverečnej deklarácii ani len nespomenuli. Keď vás ignorujú, to je ešte horšie, ako keď vás kritizujú. Zaostávali sme aj v rokovaniach o vstupe do EÚ. Albrightová to vyjadrila tvrdo, ale asi to tak bolo. Chvalabohu, to voľby v roku 1998 všetko zmenili.

Slovensko potom prežilo obdobie, v ktorom ho mnohí označovali za tigra strednej Európy. Zaslúžili sme si toto prirovnanie?

Zúčastňoval som sa na mnohých rozhovoroch, kde toto porovnanie zaznievalo. Naše ekonomické výsledky boli dobré a Slovensko malo výborný kredit. Škoda, že sa to potom pribrzdilo. Teraz už sme taký skrotený tiger. Sme členmi EÚ viac než 15 rokov, patríme tam, kam sme sa rozhodli patriť – teda k západnej civilizácii. Pretože kedysi po vzniku samostatnej SR zaznievali aj také hlúposti, že chceme byť neutrálni a podobne. Ale prijala sa štátna doktrína a jasne sme sa zaradili na Západ – a to má veľmi aktuálny súvis s dneškom. Povedal by som, že sme mali a máme v NATO a v EÚ štandardné postavenie. Akurát, odkedy došlo k tej hnusnej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, stali sme sa veľmi pozorovaným štátom a bola na nás upriamená obrovská lupa. Prispel k tomu aj fakt, že len niekoľko mesiacov predtým zavraždili maltskú novinárku a na Slovensku sa teda stal už druhý prípad počas piatich mesiacov. V každom štáte môže dôjsť k nejakej kríze, ale je veľmi dôležité, ako vláda v takýchto krízových situáciách zareaguje a ako problém rieši. Ukázalo sa, našťastie, že sme viac-menej obstáli.


Celkovo sa všetky štáty Vyšehradskej štvorky ocitajú v akejsi protirečivej pozícii voči EÚ, napríklad aj pre rozdielne stanoviská k migračnej kríze.

Postoj V4 k tejto téme bol, samozrejme, vnímaný veľmi negatívne, nadávali nám, že sme xenofóbovia, ale preháňali to. Pokúšali sme sa normálne vysvetliť, že ak prijmeme nejakých migrantov, tak väčšina z nich zakrátko aj tak utečie do ďalších krajín. Ale veľmi nás nepočúvali. Stanoviská V4 dodnes nie sú veľmi vítané, ale už nás aspoň počúvajú. A to je druhá stránka nášho postoja, v ktorej by som videl isté pozitívum – už aspoň premýšľajú o tom, čo hovoríme. Pritom riešenie samotnej migračnej otázky je v nedohľadne, aj keď boli tento rok počty utečencov nižšie. Migrácia je problém celej EÚ, teda aj náš, keďže do nej patríme. Nemôžeme tiež neuznať, že Gréci, Španieli, Taliani alebo Nemci nesú takmer všetku zodpovednosť na svojich chrbtoch. Bude treba nájsť riešenie, ktoré bude kompromisom, a aj my v tom kompromise budeme musieť postúpiť a aspoň čiastočne zmeniť svoju neoblomnú a tvrdú pozíciu. Pretože a priori odmietanie všetkého dlhodobo neobstojí.


Od ruskej anexie Krymu a vypuknutia vojny na východe Ukrajiny sa zásadne zmenili prostredie v Európe a vzťahy s Ruskom. Aká je perspektíva, že sa tento konflikt vyrieši?

Odpoveď treba hľadať v Kremli. Dlhé roky naozaj fungovala spolupráca medzi Ruskom a západnými inštitúciami, na pôde EÚ a aj v rámci NATO sa konali pravidelné spoločné zasadania a cvičenia. Po nástupe Vladimira Putina sa Rusko posilnilo, nadobudlo veľkú vojenskú silu, začalo sa cítiť suverénne a spokojné a možno si potrebovalo vyskúšať, kam až môže v tejto novej situácii zájsť. Začalo sa to Krymom, čo je jednoznačne anexia a porušenie medzinárodného práva, o tom niet pochýb. Prišiel sankčný režim, a to je vôbec najhorší režim, aký s Ruskom môžeme mať. Viem z vlastnej skúsenosti, že by mnohé západné krajiny privítali zrušenie sankcií, len by Kremeľ musel ukázať aspoň trochu ochoty spolupracovať pri riešení otázok Krymu a východnej Ukrajiny. Západ na to čaká, no Rusi zatiaľ túto dobrú vôľu nedemonštrovali.

Kľúčová je pre Rusko pozícia Ukrajiny. Veď k vyhroteniu konfliktu došlo po tom, ako v Kyjeve vypukli protesty, ktoré zvrhli proruskú vládu a nasmerovali Ukrajinu na Západ.

Áno, je to pre nich zásadná otázka. Myslím si, že EÚ, alebo aspoň niektoré štáty sa snažili presadzovať nerealistické požiadavky, aby sa Ukrajinci úplne odpútali od Ruska, prerušili s ním spoluprácu. To je nemožné a v tomto sme mali byť aj my realistickejší. V Luhansku a Donbase sa uskutočňuje regulárna vojna a Putin vďaka tomu už nemusí voči Ukrajine prijímať žiadne ďalšie opatrenia. Pretože ukrajinská vláda namiesto toho, aby sa venovala zásadným problémom a robila potrebné reformy, musí riešiť otázku, ako sa postarať o štyri až päť miliónov ľudí žijúcich v týchto oblastiach. Je to potenciálne veľmi bohatá krajina a mohla by byť významným hráčom na svetovej scéne, keby mohla fungovať normálne a keby si doma urobila poriadok. Rusi však teraz umelo udržiavajú Ukrajinu v stave, aby sa takýmto hráčom nestala a aby v nej nemali ďalšieho súpera.

Rusko ovplyvňovalo voľby v USA, zrejme malo dosah aj na brexit, dokonca aj na udalosti v Katalánsku, evidentne sa snaží o politické oslabovanie demokratického sveta a menovite EÚ. Je táto hrozba podľa vás reálna alebo sa preháňa?

Oboje je pravda. Tá hrozba je reálna, ale niekedy sa zveličuje. Mnohé politické sily tieto faktory využívajú na to, aby nimi zdôvodnili svoje vlastné politické záujmy. Situácia je taká, že veľká časť celosvetovej politiky žije v nejakom negatívnom kŕči. Európska únia žije brexitom, Spojené štáty majú prezidenta, ktorý veľmi poškodzuje celosvetové vzťahy napríklad v medzinárodnom obchode alebo v klimatickej oblasti tým, že odvolal svoj podpis spod klimatickej dohody. Bolo by veľmi dobré, keby sme sa z toho dostali.


Bude podľa vás Donald Trump opätovne zvolený?

Myslím si, že bude.

Práve on symbolizuje oslabenie spolupráce medzi EÚ a USA a často dáva najavo, že Európu nepovažuje za svoju prioritu. Ako vidíte budúcnosť transatlantického partnerstva?

Veľmi rozporuplné názory a vyhlásenia amerického prezidenta – ktorý raz povie, že NATO je zastarané, a inokedy zasa, že je to skvelá organizácia – veľmi zneistili EÚ a spôsobili, že sa oveľa väčšia pozornosť venuje otázkam spoločnej európskej obrany. Už sa vo všetkom nemôžeme automaticky spoliehať na pomoc Spojených štátov. Neznamená to, že z roka na rok vytvoríme európsku armádu, to je ešte utópia, ale v mnohých oblastiach sa spolupráca posilňuje, napríklad pri ochrane hraníc. A túto potrebu nastoľujú iniciatívne členské štáty, teda nejde to „zhora“ od Európskej komisie. V jednom však s prezidentom Trumpom súhlasím. Keď hovorí, že všetci členovia NATO by si mali platiť svoje záväzky. Že nemožno dostať plnú večeru za polovičnú cenu. A ak sa dohodlo, že sa budú platiť dve percentá z HDP, tak sa musia platiť. A zatiaľ ich dávajú iba štyri štáty. Ani slovenský minister nemôže povedať, že budeme prispievať jedným percentom a potom, keď to bude možné, tak budeme dávať viac. NATO určite nezanikne a je aj záujmom Američanov, aby v Európe zostali. Transatlantická spolupráca má svoju hodnotu, s ktorou nemožno hazardovať, ale jej podoba sa zásadne zmenila. A ak je všetko zlé na niečo dobré, tak potom je pre EÚ dobré, ak sa viac venuje spolupráci v oblasti svojej obrany a ochrany.

Uľaví sa podľa vás Európe, keď bude mať za sebou brexit?

Uľaví, na to odpovedám bez premýšľania a bez diplomatického slovníka. Rokovali sme o tom tri roky a teraz má konečne Boris Johnson takú prevahu v parlamente, že môže dohodu presadiť. A má svetovú šancu presvedčiť svet, že nie je klaunom, ale serióznym politikom, a že naozaj chce, aby Spojené kráľovstvo ostalo váženým partnerom na svetovej scéne. Pozitívne tiež je, že štáty, ktoré by takisto premýšľali o odchode z Únie, vidia, že aj taká rozvinutá krajina ako Spojené kráľovstvo musela vyjednávať veľmi ťažkým spôsobom – takže ich azda na ukončenie členstva v EÚ prešla chuť. A my sme boli v rokovaniach s Britmi naozaj veľmi, až priveľmi veľkorysí. Ale v pozadí tejto veľkorysosti bola snaha, aby sme ostali partnermi a nestali sa nepriateľmi. Aby sa rozchod nestal zdrojom budúcich roztržiek a problémov. A aby ľudia z iných členských štátov EÚ, ktorí žijú v Británii, neboli nijako poškodení.

Európa celkovo zápasí so vzostupom populistických a radikálnych politických síl. Myslíte si, že sa podarí toto zlé obdobie prekonať?

Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Ale na druhej strane, situácia nie je taká zlá, ako sa niekedy hovorí, napríklad sa čakalo, že eurovoľby dopadnú oveľa horšie, no nestalo sa tak. Myslím si, že vlna odporu dosiahla vrchol a dokázali sme to ustáť. V budúcnosti sa pomaly začnú prejavovať aj pozitívne prvky vo fungovaní EÚ, aj keď je to asi skôr výsledok môjho nezlomného optimizmu než faktov, ktorými by som svoje tvrdenie mohol podložiť. Verím však, že to najhoršie máme za sebou.