< sekcia Publicistika

Etnologička Jágerová: Svetlo sviečky malo pomôcť dušiam trafiť domov

Na snímke zapálenie sviečky na Cintoríne Slávičie údolie pred sviatkom Všetkých svätých v Bratislave 30. októbra 2021. Foto: TASR - Jaroslav Novák

Slávenie Dušičiek v takej masívnej podobe, spojenej s obrovskou mobilitou ľudí a s materializovaným ponímaním, je záležitosť niekoľkých posledných desaťročí, hovorí v rozhovore Margita Jágerová.

Bratislava 1. novembra (TASR) - Katolícka cirkev si v pondelok 1. novembra pripomína Sviatok všetkých svätých. Na utorok 2. novembra pripadá Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni charakterizujú spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami. K tejto téme prináša TASR rozhovor s etnologičkou Margitou Jágerovou z Katedry etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

- Odkedy sa v našej krajine slávi Sviatok všetkých svätých aj Pamiatka zosnulých? -

K problematike pohrebného obyčajového cyklu sa etnografické výskumy objavujú až v priebehu 19. storočia, túto prax tam nepopisujú, to však neznamená, že neexistovala. Oba sviatky sa v západnej, teda rímsko-katolíckej cirkvi pripomínajú už storočia. Sviatok "Všechsvätých" bol ustanovený už v 4. storočí vo východnej cirkvi, kde sa podnes slávi v prvú nedeľu po Turícach. Jeho podstatou bolo pôvodne uctievanie pamiatky tých svätých, ktorí neboli oslavovaní jednotlivo v cirkevnom kalendári. V 7. storočí dal pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu preniesť kosti viacerých mučeníkov a 13. mája bol v cirkvi slávený sviatok všetkých mučeníkov. Pápež Gregor IV. v roku 835 určil termín tohto sviatku na 1. november, pričom všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v roku 1549. Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší. V staršom období sa vo viacerých európskych spoločenstvách slávili sviatky zosnulých v jarnom termíne, v súvislosti s príletom vtákov, prebúdzaním sa prírody a predstavami, že sa duše zosnulých v tento dôležitý termín vracajú k živým. Slávenie Dušičiek v takej masívnej podobe, spojenej s obrovskou mobilitou ľudí a s materializovaným ponímaním, je záležitosť niekoľkých posledných desaťročí.

- Mohli by ste uviesť nejaké typické zvyky, ktoré boli na našom území spájané s uctievaním mŕtvych? -

Kult predkov sprevádzalo množstvo úkonov - obety pre duše, zapaľovanie sviec, pohostenie pre duše predkov, či už v príbytkoch, ale i na hroboch, kŕmenie duší rozhadzovaním obiet do kútov izby, stolovanie na hroboch, prinášanie potravín na hroby, modlenie sa za duše a ich spásu a návštevy hrobov. Okrem toho sa v našej tradičnej kultúre ešte do polovice 20. storočia praktizovala obyčaj nosenia potravín pre žobrákov, ktorí sa zhromažďovali v tieto dni okolo kostolov. Gazdiné pripravili aj špeciálne bochníky, ktoré sa niekde nazývali duše. Verili totiž, že chudoba má najbližšie k Bohu a dokáže najlepšie vymodliť spásu za duše zosnulých. Zdobenie hrobov vencami, kvetinovou výzdobou a v súčasnosti aj rôznorodými dekoráciami je najnovším javom.

- Z čoho vychádza tradícia zapaľovania sviečok? -

Z náboženského hľadiska je sviečka symbolom večného svetla, zároveň osvetľovala cestu dušiam na druhý svet. Spájala sa aj s predstavou trvania života. Svetlo a plameň sviečky v tradičnej obyčajovej kultúre sprevádzali významné momenty v živote. Sviečky mali byť po celý čas zapálené, kým bol zosnulý v dome. Plameň bol očistným prvkom, ktorý mal odvrátiť negatívne sily. Sviečka zapaľovaná na hroboch mala aj sprostredkovať modlitbu do záhrobia a zabezpečiť s ním prepojenie. Po pohrebe, ale aj počas spomienkových dní sa zapaľovali sviece v oknách domov pre dušičky, aby trafili domov. Oheň ako taký bol taktiež bežnou súčasťou pohrebného obyčajového cyklu. Po úmrtí vyhodili veci zosnulého, v ktorých a na ktorých zomrel. Pálenie ohňov bolo zároveň aj znakom toho, že v dome je úmrtie.

Na snímke sviečky na Cintoríne Slávičie údolie pred sviatkom Všetkých svätých v Bratislave 30. októbra 2021.
Foto: TASR - Jaroslav Novák


- Ako sa slávili tieto dni za socializmu? Sú v súčasnosti nejaké novodobé trendy, ktoré predtým nebývali zvykom? -

Za socializmu sa režim snažil čo najviac eliminovať náboženský rozmer tohto sviatku. Režim sa snažil vytvoriť ateistické obrady. Napríklad v 70. - 80. rokoch boli zbormi pre občianske záležitosti usporadúvané spomienkové slávnosti, v rámci ktorých sa spomínalo na zosnulých. Pozostávali z púšťania smútočnej hudby, recitácií, smútočných príhovorov, niekde dokonca z vymenovávania zosnulých, ktorí zomreli za celý rok v danej obci či meste. Tieto obrady sa spravidla konali v novovybudovaných domoch smútku. Neraz ich sprevádzala osobitná spomienková relácia v miestnom rozhlase. Miestne organizácie sa snažili opatriť hroby neznámych vojakov, partizánov či iných režimu "vyhovujúcich" zosnulých a pri nich sa konali spomienkové slávnosti. Popri tom, samozrejme, v spoločnosti fungovali ďalej mnohé náboženské slávnosti, hlavne však masívne navštevovanie cintorínov a ich dekorovanie, zapaľovanie sviečok, modlenie sa nad hrobmi a spomínanie na zosnulých aj v rodinnom prostredí. Existovali teda viaceré vrstvy slávenia v rámci spoločnosti. Veľký rozdiel bol aj v dekoráciách. Hlavne vence sa vyrábali predovšetkým na dedinách doma, využívali sa vždyzelené rastliny, doma vyrobené kvety z krepového papiera, namočené do vosku a podobne. Používali sa len jednoduché sviečky a kahančeky, až ku koncu 20. storočia sa ponuka tovaru rozšírila.

- Existuje cirkev na Slovensku, v ktorej sa tieto dva dni nepripomínajú? -

Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani Sviatok všetkých svätých, ale majú v cirkevných kalendáriách zaradenú Pamiatku zosnulých. Jedným z najvýznamnejších sviatkov je pre nich 31. október, keď slávia Pamiatku reformácie. V rámci obradov v kostole spomínajú aj na zosnulých, čítajú sa zoznamy ľudí, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok. Z hľadiska tradičných obyčají sa protestantské cirkvi dlho stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za katolícky zvyk, pričom tieto predstavy sa miestami dodržiavali v ich prostredí ešte v 90. rokoch.

- Existujú rozdiely v slávení týchto sviatkov v jednotlivých regiónoch Slovenska? - 

V súčasnosti sa tieto sviatky slávia zhodným spôsobom, isté rozdiely sú v už spomínanom protestantskom prostredí - absencia Všetkých svätých. Postupne sa unifikovali viaceré prejavy v oboch spoločenstvách. Aj katolíci, aj protestanti konajú podobne. Zvýšila sa dekoratívnosť hrobov, prestížna funkcia je veľmi dôležitá pre mnohých majiteľov hrobových miest. Ako typický kvet tohto obdobia sa presadili chryzantémy. Za socializmu sa tiež využívali, ale hlavne ako rezané kvety. V súčasnosti už dominujú zasadené v črepníkoch. Ľudia však prichádzajú k hrobom v snahe vyhnúť sa náporu aj týždeň pred alebo po oficiálnych spomienkových dňoch.

- Ako súvisia tieto sviatky s Halloweenom? -

V súvislosti s Halloweenom existujú určité prepojenia. Halloween vychádza z tradícií keltských spoločenstiev, v rámci ktorých viaceré oblasti vrátane územia našej krajiny pokladali prechod z októbra na november za dôležité zlomové obdobie. Práve 1. novembrom sa ukončovala stará fáza a začínala sa nová, akoby nový rok, čo v predstavách minulosti vždy znamenalo zvýšenú aktivitu zameranú na ochranu. Keltské spoločenstvá mávali pastiersku sezónu práve do 1. novembra, začiatok novej pripadal na 1. máj. Dôležité bolo, aby sa nová fáza začala bezpečne, význam pripisovali mágii počiatku. Pri všetkých zlomových momentoch sa počítalo aj s účasťou duší predkov, ktorých bolo treba uctievať, aby pomáhali svetu živých. Tieto aktivity sa vykonávali už v predvečer sviatku – teda Kelti oslavovali už posledný októbrový večer.

- Slávil sa predvečer sviatku Dušičiek aj u nás? -

Áno, už večer 1. novembra muselo byť všetko prichystané pre dušičky na ďalší deň. Prvý november bol termínom, keď sa končili poľnohospodárske aktivity v exteriéroch, úroda už musela byť po strechou. To isté sa týkalo zvierat, stáda teda zahnali do dedín. V mnohých obciach zasadali predstavenstvá, volili funkcionárov, obecných sluhov, niekde sa menilo aj celé vedenie obce, takisto volili nových obecných pastierov. Aj deti po 1. novembri začali chodiť do školy a učili sa až do Juraja, teda 24. apríla, keď sa opäť začínala hospodárska sezóna. V mnohých lokalitách odštartovala sezóna priadok a pradenia. Svoju pracovnú sezónu završujú týmto termínom aj kamenári, taktiež predajcovia chryzantém a dekorácií.