Na svojom konte má tri desiatky kníh, mnoho poviedok, televíznych scenárov a rozhlasových hier. S menom spisovateľa a scenáristu Petra Jaroša sa však spájajú najmä doslova ikonické diela Tisícročná včela a Pacho, hybský zbojník. Pri príležitosti svojho životného jubilea, v stredu 22. januára má 85. rokov, poskytol TASR exkluzívny rozhovor.

Kedy sa zrodila u rodáka z liptovskej obce Hybe túžba vykročiť cestou spisovateľa?
-V Hybiach sa narodilo viacero vynikajúcich umelcov - spisovateľov. Napríklad Július Lenko písal básne a prozaik Dobroslav Chrobák zase výborné poviedky. Boli to, takpovediac moji predchodcovia, ktorí ma inšpirovali k písaniu a ja som pokračoval v tejto ´hybskej tradícii´. Keď som prišiel na Filozofickú fakultu do Bratislavy, profesor Rúfus, otec básnika Milana Rúfusa, mi povedal: ´Peter, poznám Tvojho otca, s ktorým sme chodili na múračky - mali svoje murárske partie, ako bolo v tom období zvykom - tak dúfam, že sa budeš zaujímať aj o iné veci ako o murárčinu.´ Tak i bolo a ja som sa postupne dostal k písaniu, ktoré sa stalo mojou profesiou. Talent som zdedil po mame, ktorá bola výborná rozprávačka. -

S rodnou obcou Vás viaže veľmi silné puto - spomeniem predovšetkým román Tisícročná včela a poviedku Pacho, hybský zbojník. Na základe oboch vznikli rovnako mimoriadne úspešné filmy. Chceli ste aj týmito dielami vyznať lásku Hybiam?
-Áno, práve na tom mi záležalo a myslím si, že do istej miery sa mi to aj podarilo. Pachom a Tisícročnou včelou som chcel vzdať hold Hybanom - rodákom, avšak nielen im, ale celému Hornému Liptovu a prispieť tým k jeho poznaniu.-

Foto: rodinný archív P. Jaroša

Váš rodák, rezbár Daniel Pallay, postavil na námestí v Hybiach sochu hybského zbojníka Pacha, inšpirujúc sa Vašou literárnou a filmovou postavou.
-Potešila ma socha Pacha od šikovného rezbára Pallaya, ktorý venoval Hybiam a tomuto kraju viacero diel. Som veľmi rád, že urobil túto sochu, ktorá je na námestí v Hybiach hneď vedľa hlavnej cesty. Mimochodom, okrem nej je neďaleko aj reštaurácia, ktorá sa volá U Pacha.-

Foto: rodinný archív P. Jaroša

Spočiatku ste ohýbali poéziu, ale napokon si Vás získala próza. Prečo ste presedlali na prózu?
-Napísal som niekoľko básní, ale táto forma mi nevyhovovala. Viac som bol doma v próze a preto som sa orientoval na ňu. Spôsob vyjadrenia sa prózou mi navyše oveľa viac vyhovoval, bola vhodnejšie na to, čo som chcel písať.-

Už sme spomenuli román Tisícročná včela, ktorý mapuje ságu murárskeho rodu Pichandovcov. Považujete tento román, nad ktorým ste pracovali takmer 10 rokov, za svoje vrcholné dielo?
-Myslím si, že áno. Nad týmto dielom som veľmi dlho pracoval, ako spomínate takmer desať rokov. Nahromadil som množstvo materiálu, mnohé veci sú autentické - urobil som si veľmi veľa poznámok o rôznych udalostiach týkajúcich sa Hýb, ale vlastne spätých nielen s rodnou obcou, ale tiež s existenciou Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. Tie včely, spolupracujúce v úli, sú ako Hybania, ako Slováci - sú symbolom, ukazujúcim ako sa dá vďaka súdržnosti a pracovitosti v najťažších obdobiach prežiť. Istým spôsobom Tisícročná včela, to bola snaha udržať sa pri živote, byť kultúrnym a napriek všetkému zachovať si jazyk a kultúru, čo sa nám Slovákom nakoniec aj podarilo. Som rád, že som napísal Tisícročnú včelu, lebo je to aj hold mojim rodákom.-

Foto: archív autora

Do koľkých jazykov bol román preložený?
-Vyšiel v desiatich jazykoch a som rád, že najnovšie, tento mesiac, bol vydaný aj v španielčine. Takže ma veľmi teší, že sa tieto naše slovenské skúsenosti a pracovitosť mojich rodákov dostali do sveta.-

Foto: rodinný archív P. Jaroša

Očakávali ste taký úspech tohto románu?
-Veľký podiel na úspechu knihy Tisícročná včela, ktorá sa stala podkladom rovnomenného filmu, má skutočnosť, že film nakrúcal Juraj Jakubisko, ktorý už žiaľ nie je medzi nami. Bol mojim kolegom, keď som pracoval v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe a veľmi som sa potešil, že sa chopil réžie. Veľká časť tejto knihy sa stala podkladom rovnomenného filmu, ku ktorému sme spoločne napísali scenár.-

Ste autorom troch desiatok kníh, šiestich rozhlasových hier a ôsmich filmových scenárov. S Vašim menom i Vašou tvorbou sa nerozlučne spája aj Pacho, hybský zbojník. Ako vlastne vznikla táto postava - myšlienka napísať príbeh o Pachovi?
V Hybiach je veľa vtipkárov, ktorí si humorom pomáhali prekonávať životné peripetie, životné úskalia. Keď som pôsobil na Kolibe, pracovalo tam veľa kamarátov z Terchovej a keď sme si vypili, tak nám - Liptákom nadávali, že sme im v Liptovskom Mikuláši popravili Jánošíka. No, a keďže my sme zbojníka na Liptove, ani v Hybiach nemali, povedal som im, že si nejakého vymyslím. Tak sa zrodil Pacho, hybský zbojník. Pre mojich rodákov to bolo také zadosťučinenie.

Foto: rodinný archív P. Jaroša

Prezradili ste mi, že o názov filmu ste sa sporili s jeho režisérom Martinom Ťapákom. Ako to presne bolo?
-Keď sme pracovali nad filmom Pacho, hybský zbojník, tak režisér Martin Ťapák chcel, aby som skrátil jeho názov lebo je dlhý. Nástojil som na tom, aby sa volal len Pacho zbojník. Aj sme sa kvôli tomu niekoľkokrát poharkali. Trval som však na tom, vydržal som vo svojom presvedčení a film sa napokon volá Pacho, hybský zbojník, tak ako sa volala aj moja poviedka, ktorá sa stala námetom pre film a nielen Pacho zbojník.-


Zatiaľ posledná kniha poviedok pod názvom Pasca Vám vyšla v roku 2021. Debutovali ste v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. Vo svojom literárnom vývine ste prešli počas tých takmer 60 rokov značným vývojom, pričom ste boli spočiatku veľkým experimentátorom. Aká bola Vaša literárna premena časom?
-Áno, do literatúry som vstúpil tým, že som často experimentoval, skúšal som nové formy -antiromány, existencializmus a podobne, ale postupne som zistil, že najťažšie sa píše jednoduchým spôsobom. Mám rád Tajovského, Kukučína a všetkých spisovateľov, ktorí sa vyznačovali jednoduchosťou svojich prozaických diel.-

Spomínate spisovateľov - aká je najobľúbenejšia kniha spisovateľa Petra Jaroša?
-Je to Haškov Dobrý vojak Švejk.-

Prečo?
-Preto, lebo si spravodlivo uťahuje z ľudí. Lebo je to veselá kniha o ľudských slabostiach a starostiach, ktorá berie život tak, povedal by som, nie na ľahkú váhu, ale s rozumom, iróniou a humorom.-

Foto: archív autora

Po opakujúcich sa vážnych zdravotných problémoch a problémoch s kolenami ste napokon skončili na invalidnom vozíku. Ako sa vám podarilo vyrovnať s touto životnou realitou?
-Bez pomoci manželky by som to asi nezvládal... Ale, ako mi hovorí žena, spisovateľ potrebuje, aby mu išla hlava a nie nohy. Bez nohy sa dá, bez hlavy by to bolo ťažšie - a hlava mi zatiaľ ide. Cítim sa byť oveľa zdravší ako, keď som mal 80 rokov a teraz v 85-ke sa bojím, že sa dožijem aj stovky. (úsmev)-

S manželkou Zuzanou kráčate vedno už viac ako štyri desiatky rokov. Presnejšie 5. júla uplynie od Vašej svadby 45 rokov. Takže, taktiež jubileum.
-Bol to jedinečný a krásny život. Je to vynikajúca žena, ktorá mi vždy vedela poradiť - usmerniť a ja som na jej rady dal, čo možno niektorí chlapi neznášajú. (úsmev). Veľmi mi pomáha aj v tejto mojej novej životnej situácii, keď som pripútaný na invalidný vozík.-

Už viac ako 30 rokov si denno-denne píšete denník. Iste by to bolo pre čitateľov veľmi zaujímavé čítanie. Neplánujete jeho vydanie knižne?
-Mám tých zápiskov veľmi veľa. Práve teraz, keď upratovala Zuzka v mojej izbe našla aj niektoré ďalšie. Hej, bolo by to zaujímavé vydať, ale to už nechávam na moju manželku ,ktorá je aj mojou vydavateľkou.-