< sekcia Publicistika

GLOSA M. KOPCSAYA: Opisovanie, základ života

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay glosuje plagiátorstvo pri tvorbe študentských prác.

Kauza Borisa Kollára a jeho „odpisovania“ diplomovej práce rozdelila verejnosť – najmä na sociálnych sieťach, ako inak – na dva tábory. Jedni vravia, že by mal Kollár vyvodiť politickú zodpovednosť, veď si spomeňme, akému tlaku musel čeliť jeho predchodca v ústavnej funkcii predsedu NR SR Andrej Danko. Hoci Kollár nezabudol podotknúť, že Dankovo plagiátorstvo bolo celkom iné, samozrejme oveľa horšie.

Druhí zas predpokladajú, že to, čo vyplávalo na povrch v prípade Kollára či jeho spolustraníčky Krišrúfkovej, predstavuje na Slovensku bežnú prax. Isteže by bolo poklesnuté obhajovať poklesok argumentom, že je „len“ jedným z mnohých. Ale fakt je, že na Slovensku leží latka „proklatě nízko“. Nielen pokiaľ ide o odpisovanie a výpomoc pri štúdiu, ale v dodržiavaní pravidiel celkovo.

Keď sa na Slovensku ešte v časoch dávno minulých vzdelávali študenti zo vzdialených (vravelo sa rozvojových) krajín, spomína si autor týchto riadkov na kolegov z Indie. Tvrdili, že u nich za obyčajné odpisovanie od spolužiaka alebo z ťaháka pri teste hrozil ročný „vyhadzov“ zo všetkých škôl v krajine.
Pri aplikácii takýchto prísnych pravidiel by slovenské školy boli zívali prázdnotou. Opisovanie či ťaháky boli celkom normálnym folklórom a tak je ním aj vykrádanie alebo „požičiavanie“ si textov pri tvorbe diplomových a iných prác.

Existovala na to aj celkom obľúbená výhovorka: Prečo sa mám učiť to, čo nebudem nikdy potrebovať? Načo mi budú derivácie, termodynamická veta či vedomosti o slovenských klasikoch? Školské povinnosti sú predsa iba formalitou, ktorá nemá nič spoločné s bežným životom.

Podoba školského systému, ktorý obsahuje veľa memorovania a málo užitočného vzdelávania, je témou na samostatnú diskusiu. Na druhej strane dnes nie je veľmi populárne zdôrazňovať, že istá úroveň vedomostí patrí k všeobecnému prehľadu – a vytvára odolnosť človeka pred bludmi ako napríklad, že sieť 5G vplýva na výskyt koronavírusu, alebo že je Zem plochá.

Napokon nízka imunita našej populácie voči dezinformáciám a hoaxom nepochybne priamo súvisí s našim špecifickým vzťahom k školstvu, presnejšie k vzdelávaniu. Podľa čerstvých zistení Globsecu asi polovica respondentov zo Slovenska súhlasila s konšpiračnými teóriami predloženými v rámci prieskumu. Slovensko a Bulharsko boli na čele rebríčka. Vžila sa nadávka „múdrosráč“. Ten, kto veľa vie, je na posmech. A kto v školských laviciach od zápisu v prvej „ľudovej“ až po promóciu odpisuje, tak je vlastne v norme.

To už je však agendou odborníkov, alebo napríklad aj strán (ako napr. mimoparlamentná strana Spolu), ktoré majú reformu vzdelávania medzi svojimi prioritami. Opisovací folklór je však opäť len segmentom širšieho problému – a tým je celkovo úcta k pravidlám a ich dodržiavaniu.

Príklad zdanlivo o inom: Pri vstupe do Medickej záhrady v Bratislave je preškrtnutý bicykel. Cyklisti dnes už môžu ísť takmer všade, tak aspoň z parku, kde sa motkajú malé deti, sú vylúčení. Napriek tomu sa tu bicykluje denne. Dôvod? „Idem opatrne, dám predsa pozor,“ znie notoricky známa odpoveď. Podobne aj v Rakúsku na turistických chodníkoch, kde majú cyklisti zákaz vjazdu, ich stretnete. Temer bez výnimky hovoria po slovensky.

Pre Slováka totiž pravidlo nie je nástroj na to, aby rôzni ľudia a rôzne skupiny ľudí (v tomto prípade cyklisti a chodci) dokázali spolu existovať, aby sa neohrozovali, neobmedzovalil... Slovák si predstaví tvorcu pravidla, umasteného plešatého byrokrata, ktorý z číreho sadizmu čosi zakázal alebo prikázal. Historicky vzaté, Slovák si predstaví uhorského žandára – a je preňho zrazu vecou cti takého chumaja preľstiť, či mu rovno napľuť do tváre.

Teda aj pri opisovaní v škole si predstavíme byrokratických profesorov, ktorí nútia svoje obete drviť sa nezmysly a je vlastne ohromne "kúl" im prejsť cez rozum. Presne ako v prvorepublikových komédiách Škola základ života či Cesta do hlubin študákovy duše – kde však bol predmetom humoru a satiry fakt, že vzdelávací systém uviazol v rakúsko-uhorských pomeroch. Na Slovensku je v ňom uviaznutý dodnes, podobne ako aj naše chápanie pravidiel.

Aj preto má politik s plagiátorským obvinením či podozrením na krku slušné šance na prežitie. Napokon – akéže zdroje? Aké citácie? Spýtajte sa väčšiny nemúdrosráčskych ľudí, čo im to hovorí.
Skvalitnenie školstva, či zmena spoločenskej kultúry – a budovanie rešpektu k pravidlám, ktoré by na druhej strane mali byť zmysluplné, to všetko sú také vzdialené ciele! Ale ak sa k nim máme začať približovať, potom nižšia tolerancia hriechov patrí k prvým krokom.