Je piatok. Robota sa skončila, víkend predo mnou. Pozriem sa von oknom. Mraky zahalili oblohu. Moje bohaté deduktívne schopnosti mi teda naznačujú iba jednu vec. Bude pršať.

Zalovím v hlave a premýšľam, čo my, (duchom) mladíci, v takomto počasí robievame...

Jasné, chodíme do baru. K niektorým si v bare okamžite prisadne krásna žena a začne sa neopakovateľné romantické dobrodružstvo... Čo sa mňa týka, vie sa to zvrtnúť skôr inak. "Nechcem sa (opäť) zobudiť premoknutý na ulici a nevedieť o svojej existencii," povedal som si.

Tak som zvolil alternatívnu možnosť a išiel som do kina.

Už pred vchodom do nákupného centra zažívam netradičnú situáciu. Stojí tam skupinka detí a lúpu omietku zo steny. "To je kokaín, Martin, to je kokaín," povedal jeden z nich. Asi sa chcú hrať na šňupanie... Ja som sa v detských rokoch hral na kovboja a kravy dnes nepasiem ani nestrieľam po lokáloch. Tak ani z nich hádam nevyrastú narkomani...

Zhrozený z tejto mládeže vchádzam do kina. Pri pohľade na ceny občerstvenia usúdim, že mi lístok na film bude stačiť. Nemám to tým kinám za zlé. Z niečoho predsa musia žiť. Ale to aj ja...

Vidím rodičov, ktorí pre radosť svojich ratolestí míňajú viac peňazí za popcorn ako za lístky na samotné predstavenie. Svojej malej princeznej predsa žiadny otec nepovie "NIE!"

Kráčam na svoje miesto. Bez popcornu. Tíško závidím malej princeznej. Sála je plná ľudí. Usadil som sa medzi ženu a staršieho pána a ešte pred začiatkom premietania som mal v cene vstupenky aj rýchlu večernú rozcvičku.

Žena sa stihla trikrát zdvihnúť zo svojho miesta a odísť z kinosály. Pri poslednom zdvihnutí sa, aby som ju pustil, som cítil, že na druhý deň budem mať svalovicu na stehnách z toľkého pohybu.

Film sa konečne začal. "Aspoň prestane tá pani vedľa mňa stále pobehovať hore-dole," povedal som si. Omyl. Za prvú polhodinu si odbehla dvakrát. Na druhý raz sa dokonca vrátila aj s fľašou mini prosecca.

Keď som to uvidel, cítil som sa ako medzi smotánkou. Popíjať si prosecco počas premietania v kine? Jedným očkom som vykúkal, kedy príde so mnou urobiť rozhovor televízia, keďže očividne sedím medzi celebritami. Ako všetci tušíte, neprišli. Asi sa ma báli osloviť.

Film je celkom dobrý, na vtipných scénach sa smeje celá sála, vrátane mojich susedov naľavo aj napravo. Lenže potom na filmovom plátne začalo stúpať napätie. Ak si myslíte, že ma pani odvedľa v rámci filmového preľaknutia sa obliala proseccom, mýlite sa. Zvládala to celkom dobre.

Zato starší pán z druhej strany sa zakaždým tak vystraší, že ma udrie do stehna. "Super, teraz nebudem mať len svalovicu, ale aj modriny," povedal som si. Prvé razy sa mi aj ospravedlnil, no časom som to už vnímal ako súčasť môjho filmového zážitku. Niekto má predstavenie vo formáte 3D, ja budem mať tri modriny. Slogan „maximálny filmový zážitok“ okamžite naberá inú úroveň.

Film sa napokon končí, odchádzam domov. Je piatok večer, pracovný týždeň za mnou a zamračená obloha začína pomaly tmavnúť. Čo keby som išiel do baru? Možno by si tam ku mne prisadla krásna žena... A ráno by som bol s kocovinou možno menej ubolený ako po večere v kine.