Asi každý z nás má z niečoho strach. Jožo sa bojí výšky, Marika pavúkov. A ja? Ja sa bojím lietania. Ale nie som zasa strachopud, na rozdiel od Joža, ktorého na štvrtom poschodí už na balkón nedostaneš, som si kúpil letenku... Na vysnívaný ostrov hmiel a tmavého piva.

„Bojíš sa lietania? Však to je najbezpečnejší dopravný prostriedok! Nemusíš sa báť!“ Toto je veta, ktorú som počul už niekoľkokrát. No áno, Marika, aj ten pavúk sa ťa bojí viac ako ty jeho...

Stres ma dobieha už pred cestou na letisko. V hlave mi behá kopec otázok. Urobím lepeňáky na cestu alebo si doprajem bagetu v lietadle? Bude mi 12 párov ponožiek na dva dni stačiť? Je moja drahá voňavka naozaj do 100 mililitrov? Nevyskočil mi môj občiansky sám od seba z peňaženky? Veziem sa v taxíku, ktorý stál viac peňazí ako obojsmerná letenka, a pravidelne kontrolujem, či tam môj drahocenný doklad totožnosti stále mám.

Vystupujem z auta. Roztraseným pohybom, pripomínajúci začiatočné štádium parkinsonovej choroby, beriem do ruky cestovný kufrík a hurá do budovy! Už nie je cesty späť. Ďalší taxík dnes už platiť určite nebudem!

Pomaly sa približujem k bezpečnostnej kontrole. Hodinky mi po zmeraní tlaku chcú privolať záchranku. Dávam na pás cestovný kufrík, vyberám z vrecka peňaženku a telefón. Pekná zamestnankyňa letiska sa na mňa šarmantne usmieva. Opätujem jej úsmev tiež. (Čo ak sa jej páčim? Dá sa vypýtať telefónne číslo od zamestnankyne letiska priamo pri bezpečnostnej kontrole?) „Mladý pán, na čo čakáme? Mikinu a opasok dole!“ Sklamane si uvedomujem realitu. No nevadí. Jej škoda!

Úspešne som všetko poukladal na pás a v tom sa mi v hlave vynorili ďalšie otázky. Čo ak mi niekto dal do batožiny bombu? Neukradnú mi moju peňaženku? A hlavne... Naozaj má tá moja drahá voňavka do 100 mililitrov?

Imaginárnu bombu nenašli, zlodeji mi veci ukradnúť nestihli a parfém mal naozaj do 100 mililitrov.

Pred nástupom do najbezpečnejšieho dopravného prostriedku ma čaká ešte kontrola cestovných dokladov. V duchu sa prežehnám a dúfam, že mi z peňaženky neutiekol občiansky. Dnes mám šťastie! Zostal na mieste, kde som ho aj uložil. Na fotografii som o pár rokov mladší, o pár vlasov mám na hlave viac a aj tých kíl som mal v období fotenia menej... Našťastie si detektívne oko policajta všimlo, že ten fešák na doklade je naozaj ten istý fešák, ktorý stojí pred ním.

Keď som prešiel cez kontrolu leteniek, všimol som si, že sa niečo pred mojou bránou deje. Zamestnanci leteckej spoločnosti sa snažia zobudiť muža, ktorý spal na stoličke. Vyzerá byť poriadne dezorientovaný a pochybujem, že vedel o svojej existencii. „Pri mojom šťastí, bude takýto opitý človek sedieť hneď vedľa mňa!“ povedal som si.

Muž ukazuje svoju letenku a zamestnanci volajú niekoho cez vysielačku. Po chvíli prišla bezpečnostná služba. Povedali pánovi, aby zostal sedieť. On však tento pokyn pochopil inak. Tackavým pohybom začal pomaly krúžiť okolo nás, triezvych cestujúcich. Ten musí tiež poriadne stresovať z lietania, keď je v takomto stave... Alebo to je iba priemerný východniar? To som sa, bohužiaľ, nedozvedel. Nakoniec ho odviezli policajti a ja som si vydýchol, že určite nebude sedieť vedľa mňa.

Vďaka tomu, že už pár rokov ovládam čísla aj abecedu, našiel som si v lietadle svoje miesto - 11 A. Tešil som sa, že sedím pri okne, ako si urobím krásne fotografie pri západe slnka, ktoré mi budú závidieť všetci priatelia na internete. Lenže je to tak trochu ako v hoteli, nepriplatíte si za výhľad na more, tak nemáte výhľad na more. Ale výhľad, aj keď možno hnusný, predsa len máte. Okno vám z izby nezoberú!

Lenže ja, na sedadle 11 A, vôbec nemám okno. Proste tam nie je. Čiže sedím akoby pri okne, no nič nevidím, pretože tam mám iba stenu. Upokojujem sa aspoň tým, že ma letenka vyšla menej ako cesta vlakom z Bratislavy do Košíc. Ktovie koľko by stála letenka s oknom?

Kovové monštrum, alias lietadlo, sa pohlo. Stevardi ešte predvádzajú bezpečnostné pokyny pre prípad nejakej nečakanej udalosti. Mne počas toho v hlave prebehlo aspoň milión vecí, ktoré by sa mohli pokaziť. Asi by som mal pozerať menej hollywoodskych filmov.

Nasleduje moja najmenej obľúbená časť - vzlietanie. Vždy sa obávam toho, že chvost lietadla narazí do zeme. Niekomu to môže prísť komické, no aspoň sa nebojím pavúkov. A na štvrtom poschodí sa bez problémov pozriem dolu z balkóna.

Lietadlo zrazu vzlietlo a ja začínam mať pochybnosti, či som stále v dopravnom prostriedku alebo v mraziacom boxe. Ani v Arktíde nemajú takú zimu, akú produkuje klimatizácia a vypnúť sa nijako nedá. Podľa mňa by si v tom lietadle aj polárny medveď dal na seba zimnú bundu. Požičal by som mu moju, no už som v nej celý zabalený a nehodlám sa jej vzdať!

Cesta prebieha bez problémov, pomaly sa mi robia cencúle pod nosom a stevard zahlásil, že budeme čoskoro pristávať. To je ideálny čas navštíviť toaletu. Predieram sa uličkou až do prednej časti lietadla. Mierne turbulencie mi menej vadia pred toaletou a viac vo vnútri, keď sa pokúšam trafiť tam, kam trafiť chcem. V tom sa mi niekto dobíja na toaletu. Počujem ženský hlas. Po stlačení kľučky dotyčná osoba zistí, že je zamknuté a obsadené. No očividne ju zamknuté dvere neodrádzajú a v priebehu minúty sa ešte trikrát pokúša dobiť ku mne. Asi mi chcela pomôcť s mierením.

Keď som vyšiel, naše pohľady sa stretli, no nikto z nás nepovedal ani slovo.

Do pol hodiny sme pristáli a ja odušu tlieskam, spolu s ostatnými cestujúcimi. Oni sa možno radujú z toho, že prišli načas, ja som nadšený, že žijem. Keďže som nemal okno, cez ktoré by som sa mohol pozerať, ani som nevedel, kedy presne dopadneme na zem. To presne chce zažiť každý človek, ktorý nerád cestuje lietadlom!

Lietadlo sa takmer celé vyprázdnilo. Ja však stále sedím a v duchu neprestávam tlieskať našim skvelým pilotom. Som vysmiaty od ucha k uchu... Až ma napokon z lietadla (priateľsky, ale rezolútne) vypoklonkuje letuška.

„Vidíš? Nebolo to ani také hrozné,“ povedala mi potom s úsmevom na tvári Marika.

Uvidíme, či bude tak statočne rozprávať aj pri vyháňaní pavúkov z domu.

Strastiplná cesta lietadlom je za mnou. Stresoval som sa teda zbytočne? Asi áno. A na budúce to zrejme lepšie nebude. Ale poletím, určite poletím znova. Budem spoznávať nové kultúry, cítiť vôňu ďalekých krajín... A hlavne, nebudem musieť ísť do práce!