Quantcast
< sekcia Publicistika

Hlavatý: Najhorší nepriateľ je fanatizmus, históriu treba pripomínať

Ilustračná snímka. Foto: TASR - Marko Erd

V rozhovore pre TASR Josef Hlavatý hovorí, že dnes si ľudia demokraciu nevážia, neuvedomujú si ani hodnotu slobody. Históriu podľa neho pripomínať treba.

Bratislava 20. novembra (TASR) – Keďže nebol z politicky správnej rodiny, ŠtB mu nedovolila byť automobilovým dizajnérom, zakázala mu robiť aj pilota v JRD. Manželka utiekla zo zájazdu v Juhoslávii s ročným synom do Belehradu, jeho s trojročným synom nepustili. V roku 1988 s ním preto podnikol riskantný prelet štátnych hraníc do Rakúska na doma vyrobenom rogale. Mal vtedy 24 rokov.

Riziko si uvedomoval, avšak povedal si – smrť alebo život. Obaja alebo nikto. V rozhovore pre TASR Josef Hlavatý hovorí, že dnes si ľudia demokraciu nevážia, neuvedomujú si ani hodnotu slobody. Históriu podľa neho pripomínať treba.


-Čo pre vás znamená sloboda?-

Keď sa človek môže rozhodnúť podľa vlastnej vôle, ako bude žiť, kde chce žiť a čo chce robiť. A nie, že mu niekto povie – ty nebudeš pilotom, pretože tvoja matka bola dcérou živnostníka. To už sloboda nie je. A práve to bolo v Československu bežné. Všetko sa riešilo najprv po politickej línii a až potom sa zaujímalo o to, čo ten človek naozaj vie. Ľudia sa dosadzovali, hlavne, že boli politicky spoľahliví. Inak to ale boli úplní "idioti". A tak všetko dopadlo tak, ako to dopadlo. Že nakoniec neboli vložky pre ženy a na toaletný papier sa stálo v radoch.



-Čo obyčajného človeka, ktorý nemá správny "pôvod" a nie je politicky správne naladený, donúti k tak riskantnému kroku, k akému ste sa odhodlali vy? A ešte aj s malým synom.-

Keď človek stratí akúkoľvek chuť a nádej v takomto systéme žiť. Stalo sa mi to, keď mi zakázali lietať. Povedali mi, že nebudem nikdy pilotom a to som chcel byť len na postrek poľnohospodárskymi lietadlami. Zobralo mi to všetku chuť vôbec pokračovať, bol to posledný klinec do pomyselnej rakvy.

V minulosti to totiž malo rôzne predohry, keď som narážal na politický problém, lebo som nebol zo správnej rodiny. Ťahalo sa to so mnou. Keďže som nebol z uvedomelej rodiny, nezobrali ma do Pionýra, ani do Svazarmu (zväz pre spoluprácu s armádou, pozn. TASR). Ťahalo sa to celú dobu, až som si povedal dosť. Bol som mladý a povedal som si, že chcem žiť inak.

Pôvodne sme chceli stavať dom. Zarábal som celkom pekné peniaze, robil som v lisovni, takže sme nežili zle. Ale inak to bolo o ničom. A vtedy nikto nevedel, že bude revolúcia. Keby som vedel, že za rok bude, tak by som si počkal. Ale bohužiaľ.



-Uvedomovali ste si vtedy, do akého rizika idete? Premýšľali ste nad tým?-

Vedel som, že je to veľké riziko. Samozrejme, mal som strach. Ale premyslel som to do najmenších detailov. A keď už moja žena s mladším synom odcestovali tri dni vopred, už som nemohol povedať, že to neurobím. Karty už boli rozdané a už som musel. Snažil som sa, aby to dopadlo čo najlepšie. Našťastie sa to podarilo.



-Avšak do kariet vám nehralo viacero vecí. Napríklad na mieste, kde ste akože kempovali na dovolenke pri jazere, so skrytým rogalom, fúkal vietor, ktorý sa utíšil až o tri dni. A až 7. júla 1988 o tretej hodine ráno ste mohli odštartovať z opusteného miesta pri slovenskej ceste smerom na Malacky. Neskôr vás v Rakúsku chytila aj hmla.-

A ešte aj strata orientácie. Keď som letel, stočil som to viac vpravo, takže som letel podľa československej hranice späť až k strážnej veži. Našťastie som na to zareagoval včas, obratom vľavo, medzi stromy. Oni to, samozrejme, nahlásili a keď som pristál, prenasledoval nás vrtuľník. Ale to sme už boli schovaní na rakúskej strane.



-Pamätáte si na ten moment, keď ste prelietali okolo strážnej veže a keď ste si s dvoma pohraničníkmi pozerali vzájomne do očí?-

Na to nezabudnem. Myslel som si, že budú strieľať. Veľmi som sa zľakol, nechcel som veriť, akú mám smolu, že som doletel. Myslel som si, že to svetlo, ktoré som zbadal, že je to len nejaký orientačný bod. Že je to nejaký stĺp, podľa ktorého sa zorientujem, ale kdeže. Ono to bola strážna veža. Dvaja vojaci na mňa namierili reflektor, pozreli sme sa na seba. Boli sme od seba doslova pár metrov.



-Počítali ste aj s tým, že sú to možno posledné sekundy či minúty vašich životov?-

Áno. Myslel som si, že ma takzvane "pokropia". Ale, našťastie, nestrieľali. Chalani potom asi "opušťák" nedostali.



-Aké boli vaše prvé pocity, keď ste pristáli v Rakúsku, v slobodnej krajine?-

Bol to veľmi pekný pocit. Hlavne potom, keď po dvoch mesiacoch prišla aj moja žena s druhým synom. To bolo ešte lepšie. Objavili sa však aj aktivity zo strany Česka, chodili nám výhražné listy, rodičov "dusili". Nebolo to až také jednoduché, ale inak sme si tam slobodu užívali celkom dobre.

Obaja sme boli pracovití, takže sa nám celkom dobre začalo dariť. Nikdy sme netrpeli nedostatkom. V podstate sa mám dobre dodnes. Keby som býval zostal v Česku, tak by som sa mal asi tiež dobre. Veľmi veľa vecí som vymyslel, mám aj nejaké zlepšováky. Chcel som byť hlavne automobilovým dizajnérom. Avšak práve preto, že som nebol politicky správne naladený, nezobrali ma.

A hlavne som mal štvorku z ruštiny, tá ma nebavila. U nás doma bola protiruská a protikomunistická nálada. Ako môj otec, tak moja mama. Presne som vedel, čo ako bolo, aké podvody sa urobili, kto vypadol z okna, kto všetko o tom rozhodol. Viem to naspamäť od otca.



-S rodičmi ste sa, našťastie, opäť stretli, keď za vami v lete roku 1989 utiekli do Rakúska cez Maďarsko. Neľutuje však človek svoj útek, keď si uvedomuje, že doma necháva niekoho, na kom sa môže režim vyvŕšiť?-

Moji rodičia to vopred vedeli. Hľadali na nich niečo, ale nič zvláštne sa im na nich nepodarilo nájsť. Živili sa rukami, takže sa pri nich nemali čoho chytiť. Žiadna kriminálna činnosť, nič. Ale skúšali to na mame.

Nechcel som totiž veriť, že keď som šiel do telefónnej búdky vo Welse v Rakúsku a hodil som tam pár šilingov, že sa jej dovolám do práce do Liazu. Bolo to úplne neuveriteľné. Myslel som si, že to nepôjde a ono to zvonilo. Robila vo výpočtovom stredisku na počítači, zdvihla telefón a hovoril som s ňou.

Ale predstavte si, že zistili, že jej volám. A otočili to tak, že tvrdili, že ona volala do Rakúska. Čo je ale nezmyslel, aby volala do telefónnej búdky. Za tie telefonáty jej vyčíslili nejakú škodu, čo to prinieslo socialistickému štátu. Chceli jej dať paragraf rozkrádania socialistického majetku. Tá predstava, že by za mňa moju matku zavreli,... našťastie prišla potom revolúcia.



-Človeku sa až nechce veriť, aké obvinenia vtedy predstavitelia vtedajšieho režimu dokázali vymyslieť.-

To vám je potom naozaj z niektorých ľudí zle, keď si uvedomíte, že tí, ktorí chceli ľudí zavierať za pravdu, štrngali potom kľúčmi. Tomu sa ťažko rozumie. Sú to ľudia bez chrbtovej kosti, ale takých máme dodnes.



-Vnímate aj vy isté paralely? Opakovanie histórie, hoci v inej farbe či forme, lebo ľudia sú nepoučiteľní?-

Popravde, hociktorí ľudia i politici, poviem vám, že keby sa nebol systém zmenil, tak by v socializme asi urobili veľkú kariéru. Nebudem menovať, vieme, o koho ide. Bol to i slovenský občan, dnes je milionár a už sa teší na hrad.

Niekto povie, dobre, robí biznis. Bolo by iné, keby som vlastnil jednu, maximálne dve firmy. Budem sa tomu naozaj venovať a firmu vybudujem poctivou prácou. To mi nemôže nikto nič vytknúť. Ale keď niekto vlastí 250 firiem, to sa nerobí poctivou prácou.



-Ale niektorí tomu veria.-

A to sú aj tí, ktorí idú napríklad demonštrovať na Václavské námestie za prorusky mysliacich. Neodsudzujem ich, majú taký názor. Sme v demokracii, demonštrovať sa tu dá. Ale nech idú do Ruska, keď sa im páči a skúsia tam žiť, alebo len demonštrovať. Asi ich už neuvidíme.



-Vážia si ľudia vôbec demokraciu?-

Nie, ľudia si demokraciu nevážia. Pretože demokracia je, že človek môže povedať, čo si myslí, robiť, čo by chcel robiť. A práve to je bolesť demokracie. Aby zostala demokraciou, musí to všetko znášať. A toto si ľudia neuvedomujú. Že to je vlastne tá demokracia, keď môžem byť napríklad aj proruský, aj keď je to nezmysel.



-A čo hodnota slobody? Uvedomujú si ju? Lebo mám skôr pocit, že ju niektorí berú trocha ako samozrejmosť.-

Niekde som čítal, že na Slovensku veľmi veľa mladých nezmýšľa o Rusku vôbec zle. Pretože to nezažili, nevedia to. Pre nich by to bola zaujímavá zmena. Nechcem však ubližovať žiadnym Rusom, avšak mňa za celý môj život nepresvedčili, že ich politika a zmýšľanie je dobré. Niežeby som bol proamerický, to tiež nie. Takéto veľmoci nenechajú, jednoducho, malý národ v pokoji žiť.



-Nedávno ste boli hosťom podujatia Víkend zatvorených hraníc, ktoré je venované obetiam železnej opony a komunistického režimu, kde ste rozprávali svoj príbeh. Je podľa vás potrebné pripomínať minulosť? Ukázať napríklad aj mladým, čo znamená história, aby sa prípadne neopakovala?-

Áno, rozhodne. Hlavne by si mal každý uvedomiť, že najhorší nepriateľ celej spoločnosti je fanatizmus. A je úplne jedno, ako sa volá. Či je to komunizmus, fašizmus... Akonáhle to príde s fanatizmom, je koniec. To je, akoby som bol fanatik a jedol iba sladké. Bol by so mnou koniec. A tak je to i v živote. Človek by mal skúsiť zo všetkého, aby rozpoznal, čo je dobré a čo nie je. Nie však nútiť ľudí, aby si mysleli, že toto dobré je a toto nie. Aj preto potom môžu byť aj dnes ľudia, ktorí si myslia, že Rusi sú dobrí. Rozhodne som za to pripomínať, že história, ktorú máme za sebou, naozaj dobrá nebola. A práve vďaka tomu fanatizmu.



-Ale človek by to mal rozpoznať sám, bez toho, aby niekoho slepo nasledoval.-

Áno, presne tak.