Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Ak súd dá do rúk poslancom istotu zotrvať vo funkcii počas celého volebného obdobia, hoci by - ľudovo povedané aj traktory z neba padali - je len otázka času, kedy s takouto istotou začnú narábať.
Autor Juraj Hrabko
Nezadržateľne sa kráti čas, kedy Slovensko dostane odkaz z Košíc - ústavní sudcovia majú rozhodnúť o tom, či je predmet referenda o predčasných voľbách v súlade s ústavou alebo nie. Táto otázka sa stala stredobodom pozornosti verejnosti a celkom oprávnene, keďže odpoveď na ňu určí a definuje charakter krajiny zvanej Slovenská republika.
Samozrejme, každá z troch hlavných odpovedí - áno, nie, možno - má a vždy bude mať zástancov aj odporcov. Na to je tu ústavný súd, aby povedal ako veci posúdil a spory rozhodol, pričom je dôležité, aby jeho rozhodnutie bolo všeobecne a všetkými akceptované či vzaté na vedomie, keď už nie rešpektované: všetky rozhodnutia ústavného súdu sa totiž nedajú rešpektovať ani pri najväčšej vôli, keďže doteraz urobil už viacero ústavných či iných kotrmelcov. Uvedené sa síce netýka drvivej väčšiny súčasných sudcov, ale ústavného súdu ako inštitúcie. Súčasní sudcovia sa ku kotrmelcom svojich predchodcov tak môžu buď pridať alebo cvičenia s ústavou odmietnuť.
Či súd rozhodne tak alebo naopak, prípadne úplne inak, z jeho rozhodnutia bude možné vyčítať, či moc naozaj pochádza od občanov alebo niekoho iného. Respektíve, či pochádza od občanov, ale uplatniť si ju voči svojim zástupcom - politickej reprezentácii - môžu iba raz za štyri roky.
Teda pokiaľ je volebný cyklus štvorročný, lebo ani to nemusí byť navždy. Alebo súd rozhodne, že občania moc síce majú, ale politici zase majú silu. A silnejší - ako je všeobecne známe - vyhráva.
O rôzne ústavné kľučky, predkladanie argumentov, manipulácie a masírovanie verejnosti v prospech, ale najmä v neprospech referenda niet núdze, čo poukazuje na to, že ide vskutku o závažnú i citlivú oblasť. Hneď ďalšou je to, že ústavný súd je jedným z hlavných centier moci v krajine. Nežije vo vzduchoprázdne, aj ústavní sudcovia dobre vedia i vidia, čo sa v krajine deje aj aké sú trendy a schopnosti vládnucej triedy.
Kruciálna otázka je len jedna - aká je alternatíva k tomu, keď občania nemôžu ani väčšinou hlasov - 50 percent plus 1 - dať raz za tri roky politikom najavo, že sú s ich prácou veľmi, ale a naozaj veľmi nespokojní?
Jednu odpoveď ponúka história. V dnešnom svete je však právom očakávaná odpoveď omnoho mierumilovnejšia.
V demokracii je vždy lepšie postupovať evolučne, ako revolučne. Pričom platí, že právny štát nie je vtedy, keď právu a pravidlám rozumejú iba právnici, právny štát je vtedy, keď právu a pravidlám rozumejú ľudia. Ak im rozumejú iba právnici, ide o štát právnický. Nie právny.
Je jasné, že straníkom - a iní sa do parlamentu ani nedostanú - by sa veľmi páčilo, ak by miesto v ňom mali po celé štyri roky vyárendované. Nech sa deje, čo sa deje, kto vyhrá voľby, môže štyri roky všetko. Možno preto iba zopakovať, že ak súd dá do rúk poslancom istotu ich bytia a živobytia, teda istotu zotrvať vo funkcii počas celého volebného obdobia, hoci by - ľudovo povedané aj traktory z neba padali - je len otázka času, kedy s takouto istotou začnú narábať.
Samozrejme, každá z troch hlavných odpovedí - áno, nie, možno - má a vždy bude mať zástancov aj odporcov. Na to je tu ústavný súd, aby povedal ako veci posúdil a spory rozhodol, pričom je dôležité, aby jeho rozhodnutie bolo všeobecne a všetkými akceptované či vzaté na vedomie, keď už nie rešpektované: všetky rozhodnutia ústavného súdu sa totiž nedajú rešpektovať ani pri najväčšej vôli, keďže doteraz urobil už viacero ústavných či iných kotrmelcov. Uvedené sa síce netýka drvivej väčšiny súčasných sudcov, ale ústavného súdu ako inštitúcie. Súčasní sudcovia sa ku kotrmelcom svojich predchodcov tak môžu buď pridať alebo cvičenia s ústavou odmietnuť.
Či súd rozhodne tak alebo naopak, prípadne úplne inak, z jeho rozhodnutia bude možné vyčítať, či moc naozaj pochádza od občanov alebo niekoho iného. Respektíve, či pochádza od občanov, ale uplatniť si ju voči svojim zástupcom - politickej reprezentácii - môžu iba raz za štyri roky.
Teda pokiaľ je volebný cyklus štvorročný, lebo ani to nemusí byť navždy. Alebo súd rozhodne, že občania moc síce majú, ale politici zase majú silu. A silnejší - ako je všeobecne známe - vyhráva.
O rôzne ústavné kľučky, predkladanie argumentov, manipulácie a masírovanie verejnosti v prospech, ale najmä v neprospech referenda niet núdze, čo poukazuje na to, že ide vskutku o závažnú i citlivú oblasť. Hneď ďalšou je to, že ústavný súd je jedným z hlavných centier moci v krajine. Nežije vo vzduchoprázdne, aj ústavní sudcovia dobre vedia i vidia, čo sa v krajine deje aj aké sú trendy a schopnosti vládnucej triedy.
Kruciálna otázka je len jedna - aká je alternatíva k tomu, keď občania nemôžu ani väčšinou hlasov - 50 percent plus 1 - dať raz za tri roky politikom najavo, že sú s ich prácou veľmi, ale a naozaj veľmi nespokojní?
Jednu odpoveď ponúka história. V dnešnom svete je však právom očakávaná odpoveď omnoho mierumilovnejšia.
V demokracii je vždy lepšie postupovať evolučne, ako revolučne. Pričom platí, že právny štát nie je vtedy, keď právu a pravidlám rozumejú iba právnici, právny štát je vtedy, keď právu a pravidlám rozumejú ľudia. Ak im rozumejú iba právnici, ide o štát právnický. Nie právny.
Je jasné, že straníkom - a iní sa do parlamentu ani nedostanú - by sa veľmi páčilo, ak by miesto v ňom mali po celé štyri roky vyárendované. Nech sa deje, čo sa deje, kto vyhrá voľby, môže štyri roky všetko. Možno preto iba zopakovať, že ak súd dá do rúk poslancom istotu ich bytia a živobytia, teda istotu zotrvať vo funkcii počas celého volebného obdobia, hoci by - ľudovo povedané aj traktory z neba padali - je len otázka času, kedy s takouto istotou začnú narábať.
