Demokracia nie je len diskusia, ale tiež zodpovednosť. A spôsob vládnutia. V súvislosti so zodpovednosťou je pritom nepochybné, že ju pri spravovaní krajiny má primárne vládna koalícia, a nie opozícia. Je tomu tak aj preto, lebo pozíciu opozície - na rozdiel do vládnej koalície - si parlamentné strany nevyberajú, ale sa do nej dostávajú.

Schválenie „Dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických“ môže poslúžiť aj ako čerstvý príklad uvedeného. Presnejšie to, čo sa v súvislosti s udeľovaním súhlasu na jej ratifikáciu na Slovensku dialo a udialo. Presne podľa známej príručky o prvom zlom zapnutom gombíku, podľa ktorého postupovala vláda premiéra E. Hegera.

Nikto nedokáže a ani nemôže vládnu koalíciu zbaviť v tejto súvislosti zodpovednosti. Aj keď sa k nej oficiálne pridala tiež prezidentka Z. Čaputová, ktorá zapla druhý gombík. Zrejme sa domnievala, že pripojením vlastnej doložky dokáže situáciu upokojiť. Nedokázala, jej úsudok bol chybný aj mylný. Rovnako ako predsedu koaličnej strany a podpredsedu vlády R. Sulíka, ktorý vyhlásil, že sankcie uvalené na Rusko kvôli anektovaniu Krymu „páchajú iba škody a Rusi Krym nevrátia tak či tak. Treba sa dívať dopredu a treba budovať vzťahy.“

Nezvládnutie situácie pokračovalo aj v parlamente, kde to, čo sa deje, určovala opozícia, a nie predsedajúci parlamentu a vládna väčšina, ktorá má k dispozícii ústavnú silu poslancov. Mimochodom, ak by za vydanie súhlasu na ratifikáciu Dohodu nehlasovali nezaradení poslanci, nebol by ani schválený, takže možno konštatovať, že sa chváli cudzím perím. To je jednoducho fakt, ktorý zostane faktom aj napriek všetkým chválospevom a rečiam vládnej koalície. Mimochodom na druhú - za to, že minister zahraničia sa bude ospravedlňovať Ukrajine, môžu iba a len jeho politickí súputníci - poslanci SaS - ktorí ukrajinskú vlajku do rokovacej sály priniesli a ešte ju aj použili naopak.

Tak či onak, to, čo sa v súvislosti s Dohodou dialo a udialo v parlamente, sa v ňom ešte nedialo ani neudialo. Vedenie parlamentu aj v minulosti vždy nezvládalo situáciu alebo ju nemalo pod kontrolou, tentoraz však dokázalo spojiť jedno s druhým, keďže situáciu ani nezvládalo a ani ju nemalo pod kontrolou. A ak na to nenájde rýchlu a hlavne adekvátnu odpoveď, bude sa jej to stávať častejšie. V čí prospech to bude, je azda každému jasné - ak nie, možno opakovať, že vládna koalícia to nie je a ani nebude.

Faktom je, že hlava štátu už súhlas na ratifikáciu od parlamentu má a ako s ním naloží, je výlučne jej záležitosť. Vzhľadom na jej predchádzajúce vyjadrenia je isté, že mieni Dohodu ratifikovať. Otázkou zostáva kedy - a odpoveď znie, čím skôr tým lepšie. Nielen pre ňu, ale aj pre krajinu.