Prvé dva dni súdneho konania s obžalovaným J. Cintulom – ľudovo povedané atentátnikom na predsedu vlády – sa skončili, takže možno hodnotiť a zhodnotiť. Aj keď pravdupovediac, niet veľmi čo, keďže celá zodpovednosť za celý priebeh konania prináleží súdu a nikomu inému. Isto, kibicovať je prípustné a aj sa bude, veď predseda vlády je predmetom verejného záujmu, ale to je tak aj všetko, pretože vo veci môže a musí rozhodnúť iba súd. Nikto iný.

Hneď v úvode treba povedať, že je len dobré, keď je konanie verejné. Lebo celé verejné byť nemuselo. Vzhľadom na okolnosti by to bolo síce zvláštne – napr. ukazovanie poranení premiéra a iných dôkazov na tlačových besedách ministrom obrany R. Kaliňákom – ale možné to bolo aj tak. A je fajn, že tak to nie je.
Je zreteľné, jasné a nespochybniteľné, že J. Cintula stojí pred súdom oprávnene. Že je súdený a bude odsúdený. Kto neverí, nech si pozrie minuloročný televízny záznam z Handlovej, kde útok na premiéra so strelnou zbraňou vykonal. Napokon, sám to nepopiera, lebo to poprieť ani nemôže, to sa jednoducho nedá. Vybavené, vymaľované, bodka.

Na rozdiel od toho, aký skutok a na akého funkcionára ho J. Cintula vlastne spáchal, to zreteľné, jasné a nespochybniteľné totiž stále je. A v podstate hlavne o tom bude rozhodovať súd, keďže od toho aj záleží, aké bude jeho rozhodnutie, rozsudok, ortieľ či verdikt. Samozrejme, rozhodnúť môže a má výlučne na základe zhodnotenia dôkazov, nie svojvoľne. Ale od toho, aký čin obžalovanému do spisu nakoniec zapíše, sa bude odvíjať aj výška jeho trestu.

Inými slovami, to, že je J. Cintula obžalovaný z teroristického útoku na chránenú osobu ešte neznamená, že to tak aj naozaj je – to musí konštatovať súd, nie iba žalobca. To, čo je politicky hneď na prvý, druhý, či x-tý pohľad evidentné – že premiér je na čele vlády, že ak padne, padne spolu s nm celá vláda a že bez jeho návrhu vláda nemôže ani len vzniknúť a podobne – ešte nie je automaticky aj dôkazom v trestnom konaní: s tým bude súd nútený sa vysporiadať. Podobne, ako s tvrdením druhej strany – teda obžalovaného, ktorý tvrdí, že premiéra nechcel zabiť, iba zraniť. Ešte inak – jedna aj druhá strana, teda žalobca aj žalovaný môžu hovoriť pred súdom čo chcú, je na súde, aby na základe dôkazov určil, čo a ako a komu sa stalo a rozhodol aj o treste. Pričom napríklad to, že premiér strelcovi odpustil hrá v tomto konaní iba jednu úlohu – žiadnu.

Isto, súd bude pod veľkým tlakom médií rôznych prúdov aj politikov rôznych strán, veď takýto útok na premiéra je naozaj nevšedný. Možno konštatovať, že ho politici aj okamžite zneužili a upresniť, že to boli politici najmä vládnych, nie mimovládnych strán. Aj rôznych tzv. pochybovačov z princípu – teda bez ohľadu na to, či súd rozhodne tak alebo naopak – bude vždy dostatok.

Zhrnuté a podčiarknuté – bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie, čo si kto myslí a čo nie alebo na ktorej strane stojí a ktorú podporuje, možno iba zopakovať, že je to výlučne súd, kto môže aj musí v tejto veci rozhodnúť. A tak sa aj stane. Predpovedať možno iba to, že to nebude súd prvostupňový.

K poznámke pod čiarou tak patrí, že najlepšie by bolo ak by súd postupoval podľa poučky, ktorá hovorí, že spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že sa vykonáva. Napokon, pod čiarou je práve preto, lebo ju súd isto aj dôverne pozná.