< sekcia Publicistika

J. HRABKO KOMENTUJE VOĽBU GENERÁLNEHO PROKURÁTORA: Prvé kolo

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

O tom, že snahu stať sa generálnym prokurátorom neberie J. Čentéš vôbec na ľahkú váhu, svedčí aj to, že si dokázal zabezpečiť nomináciu do funkcie z viacerých strán, píše J. Hrabko.

Dnes odpoludnia bude známy počet a mená nominantov na post generálneho prokurátora. Zatiaľ – v piatok napoludnie – sú známe mená iba štyroch: troch prokurátorov (J. Čentéš, J. Šanta a R. Remeta) a jedného sudcu (J. Kliment). Oprávnene však možno predpokladať, že k nim pribudnú takpovediac na poslednú chvíľu ešte ďalší. Lebo aj to je taktika a stratégia šancí nominantov a zhodnotenia ich vlastných predpokladov vo voľbách.

Napríklad, taktika J. Čentéša je očividná – nastúpiť hneď od začiatku a nespoliehať sa na šprint. Môže si to dovoliť hlavne kvôli minulosti: raz ho už parlament za kandidáta na prokurátora všetkých prokurátorov zvolil, ale vtedajšia hlava štátu ho odmietla do funkcie vymenovať. To, že prezident I. Gašparovič tým porušil ústavu je fakt, keďže o tom rozhodol priamo a jednoznačne ten, kto oprávnenie také niečo rozhodnúť má, čiže ústavný súd.

O tom, že snahu stať sa generálnym prokurátorom neberie J. Čentéš vôbec na ľahkú váhu, ale úplne vážne, svedčí aj to, že si dokázal zabezpečiť nomináciu do funkcie z viacerých strán. Navrhla ho verejná ochrankyňa práv, Rada prokurátorov, ako aj viaceré právnické fakulty. To je z hľadiska nielen kvantity, ale aj kvality oveľa viac, ako keby ho navrhli poslanci – prípad J. Šantu a R. Remetu – či nejaký ústav – prípad J. Klimenta – hoci je to hneď Ústav štátu a práva SAV.

Povedané jednoducho a stručne: J. Čentéša chcú vo funkcii vidieť tí, ktorí veci rozumejú a ak ho poslanci odmietnu zvoliť, poprú skutkom všetky reči, ktoré doteraz vedú o potrebe kompetentnosti kandidáta. Obzvlášť, keď nomináciu odmietol politicky skúsený D. Lipšic, ktorý si zrejme uvedomil – alebo sa rovno dozvedel – že jeho vymenovanie by bol pre prezidentku ozajstný problém: vymenovať do funkcie generálneho prokurátora osobu, ktorá je v podmienečnom treste by totiž nebolo za čiarou, ale rovno jej vygumovaním. Také niečo sa môže iba stať, nie však predpokladať.

Tým nie je povedané, že J. Čentéš má kreslo generála všetkých prokurátorov isté, ale iba to, že je z hľadiska nominácie odborných telies najlepším zo všetkých nominantov. Zo štyroch vyššie uvedených určite a z tých, ktorí ešte známi nie sú, celkom isto. Či to tak bude aj z hľadiska politického sa však ešte iba ukáže: najskôr po verejnom vypočutí vo výbore a neskôr pri hlasovaní všetkých poslancov, ktorí z viacerých nominantov urobia jedného kandidáta.

A hoci možno pripustiť, že aj repríza spred siedmich rokov by bola značne zaujímavá – teda zvolenie J. Čentéša za kandidáta v parlamente, ale odmietnutie ho vymenovať do funkcie prezidentkou – bolo by vhodnejšie aj lepšie sa jej vyvarovať. Napokon, ústavní činitelia aj inštitúcie by mali spolupracovať, a nie sa hašteriť. Tak to aspoň predpokladá ústava a vyžaduje ich sľub, bez zloženia ktorého by v ústavných funkciách neboli. Zabezpečiť, aby ten, kto bol do funkcie zvolený, bol následne aj vymenovaný, nie je síce niekedy ľahké, ale vždy potrebné: ak nemá nastať politický zmätok a chaos.