Bratislava 12. apríla (TASR) – V marci 1990 sa začala v Nápravnovýchovnom ústave (NVÚ) Leopoldov najväčšia vzbura väzňov v dejinách českého a slovenského väzenstva. Od jej vyvrcholenia, keď väzni zapálili jednu zo striech väznice, a následného zásahu ozbrojených zložiek uplynulo nedávno 30 rokov. Od októbra 1992 nasledoval najväčší proces v dejinách slovenského súdnictva, na ktorom sa za skutky zodpovedalo 69 vzbúrencov. Počas megaprocesu, ktorý sa odohrával v kinosále väzenia v Leopoldove, ich strážilo až 175 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS). Zaspomínal si na to pre TASR bývalý sudca a vtedajší predseda senátu Jozef Holič.





-Ako si spomínate na vyšetrovanie leopoldovskej vzbury?-



Keď sa vzbura väzňov v Leopoldove začala vyšetrovať, tak nebola žiadna dostupná satelitná technika, lokalizácia mobilov, ani žiadni špeciálni vyšetrovatelia. Vzburu vyšetrovali vyšetrovatelia, ktorých dodnes nikto nenazval elitnými. Tí skončili neľahkú a svojím charakterom aktérov aj výnimočnú prácu, ktorá trvala približne dva roky. Prokurátori, z ktorých jeden je stále činný v Nitre, podali ešte v roku 1992 obžalobu na Krajský súd v Bratislave. Senát v päťčlennom zložení (plus náhradný sudca z povolania a jeden náhradný sudca z ľudu) už 13. októbra 1992 začal pojednávať v kinosále väznice Leopoldov.





-Ako sa zaznamenával proces na tú dobu a aké rozsiahle bolo písomné zdôvodnenie verdiktu, keďže išlo o veľký počet odsúdených?-



Súd pojednávanie zaznamenával na kameru a magnetofón, pričom rozhodoval o 69 obžalovaných, ktorých zastupovalo 33 obhajcov. Zápisnica sa písala spočiatku dvoma zapisovateľkami na klasickom písacom stroji a rozsudok, ktorý mal 550 strán, mal byť rozmnožený na ručnom liehovom rozmnožovači. Odsúdených bolo 60, päť oslobodených a voči štyrom bolo trestné stíhanie zastavené. Po 2,5-mesačnej práci troch sudcov (z povolania) bol rozsudok vyhotovený, rozmnožený a expedovaný. Počas siedmich mesiacov pojednávania neboli použité miernejšie alebo donucovacie prostriedky a pojednávanie sa uskutočnilo takpovediac bez incidentov. Dokonca pri plne obsadenej kinosále bol počas pojednávaní relatívny pokoj. Hrobové ticho nastalo len pri mimoriadnych svedeckých výpovediach.





-O aké mimoriadne výpovede išlo?-



Boli to napríklad výpovede svedka Milana Čiča, Vladimíra Mečiara či Jána Langoša, ktorí vysvetľovali, prečo nemohli byť ani na amnestiu vtedajšieho prezidenta Václava Havla prepustení tí, ktorí "sedeli" za vraždy, znásilnenia, lúpeže. Bolo pritom jedno, že rozsudok bol vyhlásený v mene ČSSR, prípadne, že sudca bol členom komunistickej strany. Tomuto porozumejú len tí, ktorí majú vedomosť, ako sa vyjednávalo s odsúdenými, kto s nimi vyjednával a čo všetko im nasľuboval. Nepodarilo sa nám ani na opakované predvolanie dostať na pojednávanie svedka exprezidenta Havla. To všetko by však potrebovalo podstatne väčší priestor.

Foto: Archív J.Zábojníka

-Bol to od začiatku obrovský proces. Verili vám a sám ste verili v jeho uzatvorenie?-



Po podanej obžalobe neveril nikto z kolegov sudcov, alebo iba veľmi málo z nich verilo, že sa proces vôbec skončí. S odstupom času už vieme ustáliť, prečo sa vec tak rýchlo, vecne a právne správne vyšetrila a prečo súd dokázal v takom prostredí a za takých skromných podmienok vec v takom krátkom čase vôbec skončiť. Vďaka spoločnému záujmu a pomoci vtedajšieho ministra vnútra Jozefa Tuchyňu a policajných riaditeľov všetkých troch krajov sme dostali na pojednávaciu lavicu všetkých obžalovaných, hoci už platilo, že občan má voľný pohyb a nemusí mať trvalý pobyt, čiže nemusel oznamovať jeho zmenu. Dostať na pojednávanie svedka Langoša by vyšlo na jednu esej. Naopak, okrem už spomenutého Havla všetci vtedajší predstavitelia vlády, funkcionári väzenstva, ministri a podobne prišli do väznice  splniť si svoju zákonnú povinnosť svedčiť.





-Bolo to náročné vyšetrovanie a veľmi vážny proces. Napriek tomu boli situácie, na ktoré s humorom spomínate?-



Boli s tým spojené aj "zábavné gagy". Napríklad do Leopoldova prišiel o šiestej hodine ráno z Prahy bývalý podpredseda vlády ČSFR Milan Čič, ktorý ma zobudil, a tak som sa s ním bavil oblečený v pyžame. Mečiar prišiel o 9.00 h, práve keď bol v pojednávačke vypočúvaný na doživotie odsúdený vrah Ľubor Masár. Veliteľ zmeny na vchode hlásil veliteľovi eskorty v pojednávačke, že Mečiar chce s ozbrojenou ochrankou vojsť do útvaru. Osobne som ho bol "odzbrojiť".





-Čím sa líšil tento megaproces od súčasných veľkých procesov, ktoré rieši slovenské súdnictvo?-



Vtedy neexistovali vyšší súdni úradníci a nechyrovalo sa o Špeciálnom súde a ani Špecializovanom trestnom súde. Taktiež plat sudcu nepresahoval po prepočte 300 - 400 eur mesačne. Po vyhlásenom rozsudku sme spisy v rozsahu vyše 16.000 strán plus zápisnice z pojednávania, videozáznamy a magnetofónový záznam, ale potom aj tisíce strán priložených spisov o odsúdeniach z minulosti prevážali vo vlastných osobných vozidlách. Poriadok a postupne až komorný priebeh pojednávania bol možný iba preto, lebo do väznice sa  príbuzní obžalovaných nehrnuli.





-Ako bola informovaná verejnosť o priebehu procesu v tom období?-



Verejnosť bola priebežne informovaná o priebehu pojednávania, ale podarilo sa nám zabrániť prenosu z pojednávacej miestnosti, lebo prítomní príslušníci odmietli svoje podobizne zverejniť. Nekomentovalo sa, čo vypovedal ten alebo onen svedok. Ja som dal vtedy verejný prísľub, že po vyhlásení rozsudku bude tlačová konferencia a všetci sudcovia budú odpovedať na položené aj anonymne zaslané otázky. Z tlačovej konferencie odišli novinári s informáciami, ktoré by priebežne nikdy nezhromaždili. Mali zápisnice "svojich záujmových" svedkov a nezakryté tváre všetkých sudcov, prokurátora aj riaditeľa väznice. Aj to, že sa do chráneného objektu nevpustili kameramani, a vôbec novinári v neprimeranom množstve, malo svoj efekt. A keď dnes vidím zábery z pojednávacej miestnosti, tak tvrdím, že vážnosť a dôstojnosť súdneho pojednávania v Leopoldove bola zachovaná aj tými, ktorí mali výchovu z väzenského prostredia. Vtedy jeden odsúdený mal odsedených až 36,5 roka.





-Čo bolo dôvodom, že ste v tomto procese nechceli mať na pojednávaní prítomné médiá?-



Prítomný novinár a kameraman by obzvlášť vzbudil pozornosť obžalovaných a už obžalovaný by nevenoval pozornosť priebehu pojednávania a niektorí by sa predvádzali, aby sa zviditeľnili. Stalo sa, že obhajkyňa, jedna z 33 obhajcov, sa pozabudla a prišla v krásnej blúzke. Žiaľ, trochu priesvitnej. Jej oblečenie splnilo cieľ, vzbudilo pozornosť u odsúdencov a proces bol druhoradou skutočnosťou, a tak som mohol konanie prerušiť. Ale ani tento pokyn by možno aj 50 obžalovaných nevnímalo. Jediným riešením bolo, aby sa obhajkyňa v zdravotnom stredisku prezliekla do vojenskej bundokošele.





-Je niečo, čo by ste po toľkých rokoch od samotnej vzbury a následného procesu chceli zmeniť, prípadne zažiť inak?-



Od potlačenia vzbury uplynulo 30 rokov. Súd na rozdiel od vyšetrovateľov, ktorí zhromaždili dôkazy, musel okrem iného hľadať príčiny a dôvody vzniku a priebehu tejto vo väzenstve mimoriadnej udalosti. Proces bol mimoriadne zaujímavý aj z pohľadu aktérov na protiľahlých stranách väzenských mreží. Kým odsúdení, výlučne recidivisti alebo páchatelia tzv. hrdelných zločinov, mali svoju pravdu, tak mnohí vtedajší príslušníci zboru mali svoj záujem pri zisťovaní príčin vzbury a zamlčaní závažných chýb a nedostatkov. Na ďalšej strane, politici, vládni činitelia, poslanci a vôbec každý mal svoj motív a pohnútky. Zľahčene by som na záver dodal, že každá skupina mala svoj dôvod nepovedať súdu úplnú pravdu. Mrzí ma len, že 30 rokov nikto nemal záujem vyhodnotiť, prečo mimoriadna udalosť vznikla a ako bolo možné, že sa podarilo tak bezbolestne (jeden mŕtvy a niekoľko desiatok zranených) vzburu potlačiť a horiacu pevnosť oslobodiť. 

Foto: Foto: ČSTK - Svätopluk Písecký

-Chceli by ste na záver niečo dodať v súvislosti s leopoldovskou vzburou?-



Mnohí videli film Amnestia. Pozrel som si ho aj ja. To, že som nevidel paralelu ani porovnanie udalostí, ma neprekvapilo, keďže tvorcovia nepátrali po rozsudku, ale hlavne po príčinách a dôvodoch vzbury. Utkvel mi v pamäti len monológ bývalého prezidenta Václava Havla na konci filmu, ktorý podľa môjho presvedčenia bol duchovným otcom príčin vzbury. To v tom zmysle, že amnestiou znížil tresty takým zločincom, ktorým súdmi uložené tresty sa javili ako mierne. Tým narušil hierarchiu v myslení verejnosti. V snahe byť demokratom potlačil zásady trestania, a hlavne generálnu prevenciu. V závere si pamätám z monológu Havla len, že "máme väčšiu kriminalitu" a "urobili sme asi niekde chybu". Z filmu si pamätám len to, čo je úplná pravda. Zvyšok si nepamätám, asi to bolo klišé.