< sekcia Publicistika

J.ŠMIHULA KOMENTUJE VZŤAHY MOSKVY a MINSKA POČAS KRÍZY: Veľká neznáma

Foto: Teraz.sk

Podľa všetkého sme svedkami začiatku konca posledného diktátora v Európe, píše J. Šmihula.

Na pozadí vlny protestov po zmanipulovaných prezidentských voľbách v Bielorusku sa čoraz častejšie spomína jeho východný sused Rusko. Nie je to dané len ďalekou históriou, nie príliš ideálnou úrovňou súčasných vzťahov, ale najmä ich nejasnou budúcnosťou? Alfou a omegou je odpoveď na otázku - ako sa zachová Moskva, ktorú spájajú s Minskom dávne a úzke väzby.

Hlad obyvateľov Bieloruska po slobode je po viac ako štvrťstoročí autokratického vládnutia „Baťku“ (otecka), ako Alexandra Lukašenka Bielorusi volajú (lepšie povedané volali), značný. Jeho šance zostať pri moci sa každým dňom znižujú a podľa všetkého sme svedkami začiatku konca posledného diktátora v Európe, i keď bieloruské vojská na západných hraniciach krajiny sú od utorka v plnej bojovej pohotovosti, pripravené – podľa slov prezidenta – „plniť si všetky svoje povinnosti“.

Z úst prívržencov bieloruskej opozície antiruská rétorika zatiaľ nezaznieva, pripomínajú ruské médiá. Ale, nemôže sa to zmeniť? V súvislosti s touto otázkou sa už objavili prvé obavy a to v kontexte bieloruskou opozíciou práve vytvorenou Koordinačnou radou, ktorá má vyviesť krajinu z krízy. Spravodajca denníka Komsomolská pravda Dmitrij Stešin poukázal na to, že členmi rady sa stali rusofóbi a nacionalisti. Na prvom mieste spomína najznámejšieho člena tohto „alternatívneho štátneho aparátu“ dlhoročnú kritičku Lukašenkovho totalitného režimu Svetlanu Alexijevičovú, nositeľku Nobelovej ceny za literatúru (2015), ktorá „píše po rusky, ale tento jazyk nemá príliš v láske“. Spravodajca sa domnieva, že ruský jazyk, ktorý je v Bielorusku jedným z dvoch štátnych jazykov, čaká „ukrajinský osud“.

Jednou z hlavných chýb Lukašenka vo vzťahu ku Kremľu bolo jeho časté lavírovanie so snahou zapáčiť sa Západu, pretkávané protiruskými slovnými výpadmi a silovými rečami. Nehľadiac na otvorenú kritiku, ktorá zvučala medzi Moskvou a Minskom v posledných mesiacoch, Lukašenko verí, že s Putinom, ktorého vníma ako staršieho brata bude mať priateľské vzťahy. Umocniť ho v tejto viere mohlo blahoželanie k opätovnému zvoleniu, ktoré prišlo z Moskvy ako jedno z prvých.

Ruský komentátor Pavel Feľgengauer poukazuje na to, že dlhodobým cieľom Moskvy je vytvoriť jediný štát a pripojiť Bielorusko „v tej alebo inej podobe“ k Ruskej federácii.

Politológ Jevgenij Minčenko sa domnieva, že Alexandr Lukašenko predstavuje teraz pre Rusko „menšie zlo“, pretože keby odstúpil pomery by boli značne nejasné. Avšak zároveň sa jedným dychom pýta, či bude pri zachovaní jeho moci situácia čitateľnejšia? Súčasne nevidí príliš veľký zmysel podporovať Lukašenka finančne, pričom spomína Ukrajinu. Moskva poskytla Kyjevu v roku 2014, pred zvrhnutím ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý následne utiekol do Ruska, kredit vo výške tri miliardy dolárov. Peniaze ale skončili v čiernej diere.

Bieloruský analytik Ukrajinského inštitútu budúcnosti Igor Tyškevič je presvedčený, že Rusko má záujem, aby protesty pokračovali. „Na jednej strane to oslabí Lukašenka a na strane druhej to vytvorí podmienky na silový variant. Pre Rusko je hlavné, aby úroveň eskalácie rástla.“

Pretrvávajúce a dlhotrvajúce akcie protestu v Bielorusku však „hrajú“ proti Vladimirovi Putinovi. Totiž hrozí nebezpečenstvo, že by sa nimi mohla inšpirovať domáca opozícia a mohla by sa zdvihnúť podobná mohutná vlna nesúhlasu aj v Rusku. Použitie sily zo strany Moskvy, ktoré sa často skloňuje, by bol veľmi riskantný manéver, pretože Kremeľ si nemôže byť vôbec taký istý, že by prípadné vyslanie „zelených mužíkov“ (maskovaní vojaci v neoznačených zelených uniformách, ktorí na začiatku vpádu obsadili dôležité miesta na Kryme) vítali Bielorusi s takým nadšením, ako tomu bolo počas obsadenia polostrova začiatkom roku 2014. Takýto krok by situáciu v Bielorusku len a len eskaloval. Navyše, šéf Kremľa aj počas utorkových telefonátov s poprednými európskymi politikmi varoval zahraničie pred pokusmi „miešať sa do vnútorných záležitostí Bieloruska“. Táto premisa ale rovnako platí aj pre Rusko.

Podľa prieskumu bieloruského Inštitútu sociológie z konca minulého roku 60,5 percenta Bielorusov označilo Rusko za blízkeho spojenca, ale len 7,7 percent ich podporilo spojenie Bieloruska s Ruskom. Takmer polovica opýtaných bola za zachovanie nezávislosti a rovnoprávnych vzťahov na základe dvojstranných medzinárodných dohôd. Čiže, väčšina Bielorusov zaujíma k Rusku zhovievavý prístup. Zachová si ho? Závisieť to bude od toho, aký postoj zaujme k terajšiemu dianiu v susednej krajine Moskva a určite by išla sama proti sebe, keby svojim konaním spôsobila, že antiruský elektorát by začal v Bielorusku rásť.