< sekcia Publicistika

KŇAŽKO: Žiaden politik SR nezískal takú dôveru zahraničia ako Dubček

Na snímke Milan Kňažko. Foto: TABLET.TV

Hosťom Pavla Demeša v cykle Osobnosti Nežnej revolúcie bol tribún a bývalý politik Milan Kňažko.

Bratislava 12. novembra (TABLET.TV) - Milan Kňažko - jedna z najvýraznejších tvárí Nežnej revolúcie, herec a politik.

Pozrite si rozhovor Pavla Demeša s Milanom Kňažkom v rámci cyklu Osobnosti Nežnej revolúcie.



Profil herca a spoluzakladateľa VPN Milana Kňažka


Do povedomia širokej verejnosti sa Milan Kňažko zapísal nielen vďaka hereckému umeniu, ale aj pre jeho osobný vklad do dejinných udalostí Nežnej revolúcie v novembri 1989. TASR v súvislosti s 30. výročím Novembra 89 prináša jeho profil.

Milan Kňažko sa narodil 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach, v okrese Veľký Krtíš. Po skončení štúdia priemyselnej školy stavebnej sa v roku 1963 uchádzal o štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Keďže ho na prvýkrát neprijali, zamestnal sa ako kulisár v Slovenskom národnom divadle (SND). O rok neskôr začal študovať na Divadelnej fakulte VŠMÚ, ktorú absolvoval v roku 1968.

V rokoch 1968 – 1970 postgraduálne študoval na Medzinárodnej divadelnej akadémii vo francúzskom meste Nancy. Po návrate pôsobil v bratislavskom Divadle na korze, ktoré v roku 1971 z politických dôvodov zrušili a pričlenili k Novej scéne. V roku 1985 dostal angažmán v SND, kde hral do roku 1990. 

V roku 1971 sa na televíznych obrazovkách objavil v seriáli Parížski mohykáni. Veľký úspech a popularitu mu priniesla postava začínajúceho lekára Petra Oberuča v seriáli dramatika Jána Soloviča Straty a nálezy (1974) v réžii Stanislava Párnického. Z jeho bohatej filmografie nemožno zabudnúť na filmy Nevesta hôľ (1971), Deň, ktorý neumrie (1974) či Zánik samoty Berhof (1983). V roku 1988 exceloval vo filme Dobří holubi se vracejí réžiséra Dušana Kleina postavou Lexu, muža v stredných rokoch, ktorý sa uchýli do protialkoholickej liečebne, aby sa zbavil závislosti.

V júni roku 1989 podpísal Kňažko vyhlásenie Několik vět. "Nepodpísalo to veľa ľudí. Podpísal som to preto, lebo som čítal v Rudom práve a v Pravde, ako odsudzujú mojich kolegov a priateľov ako Bartošku, Polívku, nakoniec Havla, a tak ďalej za niečo, čo ten pamflet o ľudských právach vôbec neobsahoval, pretože ten nikdy nebol zverejnený. Tak som to podpísal z akéhosi vzdoru. Treba povedať, že som sa začal v roku 1989, keď som mal štyridsaťštyri rokov, cítiť dospelý a nechcel som už tieto odporné pretvárky," zhrnul svoj postoj Milan Kňažko vo svojom životopise pre Ústav pamäti národa.

V októbri 1989 Milan Kňažko ako jediný umelec v Československej socialistickej republike (ČSSR) vrátil titul zaslúžilý umelec pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu.

Stal sa spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), spoluorganizoval a moderoval masové novembrové mítingy v Bratislave a stal sa tiež členom Koordinačného výboru VPN.

Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa stal Milan Kňažko poradcom česko-slovenského prezidenta Václava Havla v Prahe a zároveň poslancom Federálneho zhromaždenia. Ostal naďalej aktívnym v politickom živote. V rokoch 1990 – 1991 bol krátko ministrom bez kresla a neskôr ministrom medzinárodných vzťahov. V roku 1991 stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), z ktorého neskôr vystúpil.

Od 24. júna 1992 do 19. marca 1993 pôsobil ako podpredseda vlády a minister zahraničných vecí SR, po vzájomných nezhodách premiér Vladimír Mečiar navrhol jeho odvolanie. Kňažko naďalej pôsobil ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (NRSR). V apríli 1993 vystúpil z klubu Hnutia za demokratické Slovensko a založil Alianciu demokratov Slovenska, v roku 1994 stál pri zrode Demokratickej únie, ktorá - ako súčasť Slovenskej demokratickej koalície - prispela vo voľbách roku 1998 k Mečiarovej porážke.

V novom kabinete Mikuláša Dzurindu zastával Kňažko post ministra kultúry (1998-2002). Bol spoluzakladateľom Dzurindovej Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) v roku 2000.

V novembri 2002 sa stal prezidentom Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. Od januára 2003 do februára 2007 bol generálnym riaditeľom TV JOJ. V marci 2014 sa neúspešne uchádzal o funkciu prezidenta.

Vo svojich umeleckých aktivitách však nepoľavil ani po roku 1989 ako človek činný v politike. Od januára do júna 1990 bol dekanom Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. Účinkoval v snímke Svědek umírajíciho času (1990) - išlo o filmovú podobu seriálu Lekár umierajúceho času v réžii Miloslava Luthera. V roku 1997 sa vrátil na divadelné dosky. S Milanom Lasicom a Mariánom Labudom úspešne účinkoval v hre Kumšt. V pražskom Divadle Ungelt si zahral v hre Picasso spolu s herečkou Vilmou Cibulkovou. Za hlavnú postavu bol v roku 2007 nominovaný na Cenu Thálie. Z ostatných rokov je dôležité spomenúť ešte filmy Lidice (2011), Jan Hus (2011) a rovnako v produkcii Českej televízie film Rašín (2015).

Za svoje pôsobenie v politickom i umeleckom živote získal ocenenia Komandér Rádu umenia a literatúry (Francúzsko, 1992), Dôstojník Rádu čestnej légie (Francúzsko, 2003), Hercova misia (Slovensko, 2010) a v roku 2016 to bola Cena Thálie v Českej republike.

V týchto dňoch Milan Kňažko vydáva knihu s názvom S otvorenými očami. Na 300 stranách ponúka príbeh svojho života, odpovede na otázky historikov z Ústavu pamäti národa (ÚPN) a autorské komentáre na politické dianie za ostatných sedem rokov.