Bratislava 1.októbra (TASR/ Teraz.sk) - Radosť a nadšenie sa vrátilo do juhoamerickej Kolumbie 26. septembra 2016, keď v bielom oblečení prezident Manuel Santos a líder marxistickej Revolučných ozbrojených síl Kolumbie (FARC) Rodrigo Londono „Timošenko“ podpísali mierovú dohodu po vyše 50 rokoch občianskej vojny. Na jej konci je smutná vizitka: vyše 200.000 obetí, viac ako 45.000 nezvestných, milióny ľudí opustili domovy.

Foto: TASR AP

Slávnostný program podpisu mierovej dohody trval 70 minút a užívala si ho aj svetová politická smotánka na čele s generálnym tajomníkom OSN Pan-Ki munom, predstaviteľmi USA, Vatikánu či lídrami latinskoamerických štátov. Podaril sa prvý krok k zásadnému prelomu v krajine ťažko skúšanej okrem politických nezhôd aj bojom s narkomafiou. V nedeľu 2. októbra ešte rozhodnú Kolumbijčania v referende o zmluve. V prípade ich súhlasu bude nasledovať jej realizácia.

Foto: TASR AP

Rokovania medzi vládou a FARC na pôde komunistickej Kuby, ktorá sa v posledných rokoch otvára svetu, boli veľmi náročné, trvali štyri roky. Približne 7000 až 8000 členov FARC (mužov, žien a mládeže, ich príbuzní a samozrejme veliteľstvo) môže byť spokojných, dosiahli veľa. Z FARC sa stane politická strana, asi 7000 rebelov zloží zbrane pod dohľadom OSN a v nasledujúcich dvoch volebných obdobiach bude mať FARC zaručených desať poslaneckých mandátov. Pre politické zločiny bude udelená ďalekosiahla amnestia. Kto sa dobrovoľne prizná k účasti na závažnej trestnej činnosti, dostane najviac osemročný trest. Mierne tresty sa však mnohým Kolumbijčanom a politikom nepáčia a pred referendom je boj o každý hlas. Predbežne sa ho plánuje zúčastniť približne polovica obyvateľov takmer 50 miliónovej krajiny. Na druhej strane, na základe dohody má vzniknúť samostatný súdny systém na vyrovnanie sa so zločinmi z čias konfliktu. Je nádej, že bude miestom pre spravodlivosť bez podmienok, pretože činy FARC neboli vždy prechádzkou ružovou záhradou a pokojnou politickou manifestáciou.

Foto: TASR AP

Pre niekoho sú FARC ľavicoví povstalci, pre iných teroristi. Druhá možnosť platila donedávna v Európskej únii. V roku 2002 zaradil Brusel marxistických rebelov medzi teroristické organizácie a až po podpise dohody ich zo zoznamu vyčiarkol. Dôvodov bolo viacero, v roku 2002 napríklad bojovníci FARC uniesli kandidátku na prezidenta, francúzsko-kolumbijskú političku Ingrid Betancourtovú v demilitarizovanej zóne, čo malo vo svete veľký ohlas. Vládne sily ju oslobodili až po šiestich rokoch spolu s ďalšími 14 rukojemníkmi. Existuje názor, že únos a oslobodenie političky Betancourtovej boli dôležitou udalosťou po ktorej sa začali udalosti v Kolumbii meniť, rovnako ako smrť tamojšieho drogového kráľa Pabla Escobara v roku 1993. Ovládal väčšinu trhu s narkotikami pre USA.

Foto: TASR AP

Čo je pre riešenie problémov Kolumbie a roľníkov veľmi dôležité, je uskutočnenie ráznej pozemkovej reformy, čím sa krajina vráti späť do 60. rokov 20. storočia, kedy sformovali sily FARC. V roku 1964 vládne sily potlačili povstanie roľníkov a rebeli sa postavili na ich stranu. Po čase sa však romantika boja a života gerily v horách vytratila. Keď sa vodcovia rozhodli pre dlhodobý partizánsky boj, tisíce bojovníkov bolo treba vyzbrojiť, ošatiť, obuť, zabezpečiť jedlo, bývanie aj zdravotnú starostlivosť. Peniaze na to sa dajú zabezpečiť v tomto kúte sveta rôznymi spôsobmi, aj únosmi a nelegálnym obchodom, keď sa stenčujú alebo úplne vyschnú finančné zdroje od podporovateľov.

Stabilnú a pokojnú Kolumbiu potrebujú nielen politici v OSN a USA ako hrádzu proti obchodu s drogami, ale najmä lídri krajín v Južnej Amerike. Pád cien surovín, najmä ropy, bolestivo pociťuje Brazília aj najmä Venezuela, kde je vážny nedostatok základného spotrebného tovaru a potravín. Problémov ma Južná Amerika dosť.

Foto: TASR AP