Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 8. február 2025Meniny má Zoja
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR: Diskurz či naratív? Nielen lingvistické zamyslenie...

Silvia Vertanová, komentár Foto: Teraz.sk

Diskurz, ktorý sa presadí ako väčšinou zdieľaný názor, by mal vzniknúť v dôsledku hľadania pravdy, píše S. Vertanová.

Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
V poslednej dobe sa v našej spoločnosti, najmä v mediálnom priestore, udomácnilo slovo naratív. Zaznieva z úst televíznych moderátorov, politikov, politológov; novšie oň „zakopávajú“ aj lingvisti. Keďže podľa môjho názoru v mnohých prípadoch nie celkom oprávnene supluje slovo diskurz, chcem sa podeliť o zopár (nielen lingvistických) zamyslení na túto tému.

Latinský výraz „narrare“ znamená referovať o niečom, sprostredkovať ústne alebo písomne svoju či niečiu prežitú historku, príp. vyrozprávať nejaký fiktívny príbeh. Z toho máme odvodené adjektívum naratívny – rozprávajúci, vykladajúci – ktoré sa používa najmä v súvislosti s krásnou literatúrou. V literárnom zmysle pre historku, príbeh či rozprávanie používame označenie narácia alebo naratívum a novšie aj naratív. Dôležité je pritom zdôrazniť, že sa tým myslí individuálna, a teda subjektívna perspektíva, resp. rečové vyjadrenie jednotlivých postáv.

V tomto zmysle potom možno porovnávať napr. dve naratíva ako dve nezávislé výpovede vo vzťahu k jednej udalosti. V teórii literatúry sa dokonca vyčleňuje samostatná náuka – naratológia – ktorej úlohou je pomenovávať základné kvality rozprávania (príbehu) a ich vzájomné vzťahy. Ide teda o metódu analýzy literárneho útvaru, no táto pôvodne literárnovedne zameraná metóda preniká aj do iných disciplín. Na tom nie je nič neprirodzené; jednotlivé náuky si zvyknú prepožičiavať inštrumentárium. Neprirodzené je niečo iné, o čom si povieme, no najprv sa zastavme pri slove diskurz.

Tu je situácia o čosi zložitejšia. Môže označovať rozhovor, teda dialogickú formu komunikácie dvoch a viacerých komunikantov (staršie nazývanú aj diškurz), ale aj ucelenú rozpravu či prednášku na nejakú tému, nejaký verejný prejav. V jazykovede ďalej môže označovať vyššiu jednotku súvislej hovorenej či písanej reči (ako synonymum slova text). V novšom filozofickom ponímaní sa pod diskurzom myslí usporiadaný súbor viet o konkrétnom predmete, teda akýsi súvislý výklad či systém poznania.

Ak zmiešame jazykovedný prístup s filozofickým a obrátime pozornosť na jazykové spoločenstvo ako celok, možno pod diskurzom chápať súbor reflektovaných textov, teda akéhosi zdieľaného poznania či povedomia alebo spoločne (spoločenstvom) sformulovaných názorov na isté skutočnosti. V sociológii bola pre skúmanie takéhoto širšieho fungovania jazyka v spoločnosti vypracovaná metóda pod názvom diskurzívna analýza. Nebudem rozoberať, čo je a čo nie je možné odhaliť prostredníctvom diskurzívnej analýzy o tom-ktorom človeku, dobe či politickom zriadení, v ktorom žil a rečovo sa prejavoval... Je zrejmé, že jazyk slúži nielen na popis, ale aj na modelovanie reality a diskurzívna analýza sa snaží túto sociálnu (jazykom vytvorenú) realitu odhaľovať.

V rámci skúmania rečových prejavov panuje medzi humanitno-spoločensko-vednými disciplínami tak trochu spor o to, čo všetko pod pojem diskurz zahŕňať. Pre moje zamyslenie postavím do kontrastu naratív – ako individuálnu výpoveď o prežívaní nejakej skutočnosti (nielen v literatúre) – s diskurzom chápaným ako komunikačná interakcia vedúca ku korekcii úsudkov alebo ku zdieľanému povedomiu. Pri takomto chápaní významu predmetných slov sa nemôžem ubrániť dojmu, že už nejaký čas subjektívne naratívy prekročili sebe prislúchajúcu oblasť pôsobenia a vtrhli medzi pospolitý ľud s ašpiráciou stať sa všeobecným diskurzom.

Prečo mám pocit, že v našej spoločnosti panujú skôr (alebo naďalej?) jednostranné naratívy než zdravý verejný diskurz? Ide o to, že diskurz si predstavujem ako slobodnú debatu kompetentných o veciach, ktoré sa týkajú celého spoločenstva, žijúceho na istom území, deliaceho sa o jeho zdroje a (historicky vzaté) zdieľajúceho spoločný jazyk. Namiesto takto formovaného spoločného povedomia však vnímam skôr snahy o nastolenie parciálneho, e. i. neobjektívneho a zároveň často prostredníctvom mainstreamových médií až agresívne pretláčaného „jediného možného“ pohľadu na vec či interpretovanie reality. Žiaľ, je pravidlom, že tento jednostranný naratív si ako mantru dokážu osvojiť celé haldy ľudí, ktoré ho potom tupo dookola opakujú i bez ohľadu na argumenty, ktoré daný naratív relativizujú či dokonca usvedčujú z poblúdenia.

Diskurz, ktorý sa presadí ako väčšinou zdieľaný názor, by mal vzniknúť v dôsledku hľadania pravdy. Má zohľadňovať rôzne názory, no nemá zamieňať „právo na názor“ s „právom na poblúdenie“. Mýliť sa je ľudské, ale zotrvávanie v omyle zanecháva hanebný biľag na reputácii príslušníkov rodu Homo sapiens. Ako učí latinské príslovie: Errare humanum est, (sed) perseverare diabolicum. Okrem toho: diskurz, o akom je reč, sa nemá týkať iba aktuálneho diania, ale aj plánov do budúcnosti a – azda predovšetkým – má opakovane čerpať zo zdieľanej histórie, či lepšie povedané, snažiť sa ju pochopiť, vysporiadať sa s ňou a poučiť sa z nej. Celkom pragmaticky preto, aby sa neopakovali chyby minulosti.

V tomto kontexte v našej spoločnosti dlhodobo absentuje slobodný diskurz o veľmi mnohých témach, ktoré sú dôležité pre jej hodnotovú orientáciu. Neprestáva napríklad prekvapovať, ako sme bez väčších rozpakov prijali rozmáhajúce sa bezdomovectvo za nutný sprievodný jav (po roku 1989) nastoleného hospodárskeho modelu; chýba diskurz o nehanebnom návrate nevoľníctva v podobe štvrťstoročných hypoték na zabezpečenie základného ústavného práva na obydlie; niet u nás konštruktívneho diskurzu o hrozbe dedičnej chudoby pre čoraz väčšiu časť obyvateľstva; nepranierujeme verejne absenciu priorít, ku ktorým sa má povinne zaväzovať každá novovytvorená vláda bez ohľadu na politické tričko; nevyjadrujeme pochybnosti o právomoci ústavných činiteľov zaťahovať krajinu do vojnového konfliktu bez vyhlásenia vojnového stavu; niet verejnej debaty o tom, že systémové zvyšovanie platov v neproduktívnom odvetví, akým je verejné zdravotníctvo, by malo byť naviazané na systémové zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva...

Verím, že k uvedenému zoznamu si každý občan dokáže vybaviť ďalšie témy, ktoré by si zaslúžili verejnú diskusiu pred tým, než o nich rozhodne 150-hlavový, často odborne nie celkom spôsobilý legislatívny orgán.

Až na výnimky uzatvorené do vlastnej bubliny na Slovensku skutočne konštruktívny verejný diskurz absentuje, ba dokonca sa vytráca i ten odborný z akademickej sféry. Zato s naratívami sa roztrhlo vrece. Okrem tých krátkodobých a módnych typu „uhlíková stopa“, ktoré u niektorých jedincov vedú až k rezignácii na rozmnoženie sa (hoci by im stačilo odporučiť výsadbu rastlín, ktoré pri fotosyntéze spotrebúvajú oxid uhličitý), sa u nás niektoré jednostranné naratívy, najmä v súvislosti s našou históriou, priam „zabetónovali“. Za všetky spomeniem len pretrvávajúci jednostranný výklad vzniku a okolností rozpadu prvej i druhej republiky.

Zakončím etymologickým dovetkom, opäť z latinského súdka: výraz „narrare“ údajne pochádza zo slova „gnarus“, čo znamená múdry. Nuž nečudo, rozprávanie príbehov v minulosti náležalo mudrcom, starejším svojho rodu, ktorí mali potrebné životné skúsenosti a ktorých úlohou bolo odovzdávať múdrosť predkov ďalším pokoleniam. Dnešné veľkohubé mainstreamom šírené naratívy, zdá sa, sa rodia zväčša tam, kde ešte mlieko po brade tečie. Aj preto by sme sa mali držať starého dobrého diškurzu. Predsa len: „Viac hláv, viac rozumu...“