
Pre ktorúkoľvek vládnu moc sú občianske protesty nepríjemné, obťažujúce, ale neznamenajú omnoho viac, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Nech už závery z Bezpečnostnej rady rozkreslíme všetkými možnými aj nemožnými spôsobmi, z politického uhla pohľadu sa napokon vždy pretnú v jednom bode – v príprave na predčasné voľby. Inak nedávajú žiadny politický ani vecný zmysel.
O tom, ako veľmi je rozbabrané Slovensko bolo na tomto mieste napísané už dosť a nie je potrebné to neustále opakovať. Naopak, po rokovaní, záveroch a vystúpení prezidenta P. Pellegriniho po Bezpečnostnej rade zopakovať treba, že by mal vystúpiť na pôde parlamentu so Správou o stave republiky. Aj s dôvetkom, že kto ak nie on a kedy ak nie teraz, keďže situáciu sám považuje za vážnu. Až tak, že osobne požiadal o zvolanie Bezpečnostnej rady. A rovnako možno zopakovať tiež to, že ak v parlamente nevystúpi, bude to znamenať, že hrozba destabilizácie a štátneho prevratu je neveľká alebo žiadna. Dodať k tomu dnes možno to, že prezident P. Pellegrini povie či prezradí, aká je skutočná situácia aj vtedy, ak sa rozhodne mlčať a v parlamente nevystúpiť.
Dôležitejšie je iné a síce, že premiér R. Fico sa opäť pustil do otvoreného zápasu s občianskou spoločnosťou. Teda do zápasu, ktorý už raz prehral, hoci to, že ho vraj k demisii prinútili a donútili vtedajšie protivládne verejné protesty, je len obyčajný mýtus – bolo to totiž celkom inak. Je zrejmé, že takýto zápas nemôže a nedokáže vyhrať, ba ani remizovať, na to je už neskoro. Vie to a predsa ho začal.
A hoci aj v uznesení Bezpečnostnej rady je napísané, že má niekto útočiť na ústavné zriadenie, zmeniť politické pomery a odstaviť súčasnú vládu od výkonu vládnej moci, je naozaj ťažké si čo len predstaviť ako by to malo vyzerať v praxi. Násilím to nepôjde a nenásilie – napríklad vyvolanie referenda o predčasných voľbách a ich následné konanie nie je možné, to zariadila svojim návrhom v minulom volebnom období M. Kolíková a parlament jej návrh schválil. Táto cesta je tak jednoducho zarúbaná.
Po 17. novembri 1989 znelo jedno z ústredných hesiel - Narodil sa občan! Dnes možno konštatovať, že dospel, keďže občianske aktivity vrátane protestov sa konajú v súlade so zákonom, sú zväčša pokojné a nenásilné, hoci prejavy, ktoré na nich odznievajú či už obrazom alebo slovom, sa nemusia každému páčiť. Pre ktorúkoľvek vládnu moc sú nepríjemné, obťažujúce, ale neznamenajú omnoho viac. Horšou správou je, že kým občianska spoločnosť dospela, straníci to akosi nestíhajú: obzvlášť mimovládni v tomto volebnom období alebo vládni v minulom volebnom období. Ich sa premiér R. Fico obávať naozaj nemusí.
Obávať sa musí vlastných. Oveľa horšia a obťažujúcejšia je pre neho situácia v parlamente, keď väčšina závisí od súhlasu iba štyroch poslancov. Spolu s mimovládnymi poslancami je to síce málo na vyslovenie nedôvery členovi vlády alebo vláde, ale dosť na zablokovanie činnosti parlamentu a teda vznik ďalších problémov pre vládu. A keďže takýmto spôsobom nedokáže dlhodobo vládnuť ani demokrat, ani autokrat, ani ktokoľvek iný, na výber sú iba dve možnosti – buď predčasné voľby s nádejou na udržanie politickej priazne z minulých volieb a možným opätovným návratom k moci alebo politické trápenie spojené nielen s úbytkom voličov, ale aj stratou moci.
O tom, ako veľmi je rozbabrané Slovensko bolo na tomto mieste napísané už dosť a nie je potrebné to neustále opakovať. Naopak, po rokovaní, záveroch a vystúpení prezidenta P. Pellegriniho po Bezpečnostnej rade zopakovať treba, že by mal vystúpiť na pôde parlamentu so Správou o stave republiky. Aj s dôvetkom, že kto ak nie on a kedy ak nie teraz, keďže situáciu sám považuje za vážnu. Až tak, že osobne požiadal o zvolanie Bezpečnostnej rady. A rovnako možno zopakovať tiež to, že ak v parlamente nevystúpi, bude to znamenať, že hrozba destabilizácie a štátneho prevratu je neveľká alebo žiadna. Dodať k tomu dnes možno to, že prezident P. Pellegrini povie či prezradí, aká je skutočná situácia aj vtedy, ak sa rozhodne mlčať a v parlamente nevystúpiť.
Dôležitejšie je iné a síce, že premiér R. Fico sa opäť pustil do otvoreného zápasu s občianskou spoločnosťou. Teda do zápasu, ktorý už raz prehral, hoci to, že ho vraj k demisii prinútili a donútili vtedajšie protivládne verejné protesty, je len obyčajný mýtus – bolo to totiž celkom inak. Je zrejmé, že takýto zápas nemôže a nedokáže vyhrať, ba ani remizovať, na to je už neskoro. Vie to a predsa ho začal.
A hoci aj v uznesení Bezpečnostnej rady je napísané, že má niekto útočiť na ústavné zriadenie, zmeniť politické pomery a odstaviť súčasnú vládu od výkonu vládnej moci, je naozaj ťažké si čo len predstaviť ako by to malo vyzerať v praxi. Násilím to nepôjde a nenásilie – napríklad vyvolanie referenda o predčasných voľbách a ich následné konanie nie je možné, to zariadila svojim návrhom v minulom volebnom období M. Kolíková a parlament jej návrh schválil. Táto cesta je tak jednoducho zarúbaná.
Po 17. novembri 1989 znelo jedno z ústredných hesiel - Narodil sa občan! Dnes možno konštatovať, že dospel, keďže občianske aktivity vrátane protestov sa konajú v súlade so zákonom, sú zväčša pokojné a nenásilné, hoci prejavy, ktoré na nich odznievajú či už obrazom alebo slovom, sa nemusia každému páčiť. Pre ktorúkoľvek vládnu moc sú nepríjemné, obťažujúce, ale neznamenajú omnoho viac. Horšou správou je, že kým občianska spoločnosť dospela, straníci to akosi nestíhajú: obzvlášť mimovládni v tomto volebnom období alebo vládni v minulom volebnom období. Ich sa premiér R. Fico obávať naozaj nemusí.
Obávať sa musí vlastných. Oveľa horšia a obťažujúcejšia je pre neho situácia v parlamente, keď väčšina závisí od súhlasu iba štyroch poslancov. Spolu s mimovládnymi poslancami je to síce málo na vyslovenie nedôvery členovi vlády alebo vláde, ale dosť na zablokovanie činnosti parlamentu a teda vznik ďalších problémov pre vládu. A keďže takýmto spôsobom nedokáže dlhodobo vládnuť ani demokrat, ani autokrat, ani ktokoľvek iný, na výber sú iba dve možnosti – buď predčasné voľby s nádejou na udržanie politickej priazne z minulých volieb a možným opätovným návratom k moci alebo politické trápenie spojené nielen s úbytkom voličov, ale aj stratou moci.