Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 16. október 2026Meniny má Vladimíra
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Alternatíva

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Je jedno, kto mal v spore mimovládnych strán pravdu. Či zástupcovia dvoch strán, ktoré pred kamerami a mikrofónmi stáli, alebo zástupcovia troch strán, ktorí tam spolu s nimi neboli, píše J. Hrabko.

Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Lepšia prezentácia pozvánky na spoločný míting mimovládnych strán, než akú predniesol v parlamente A. Hlina, sa nedá ani len predstaviť. Môže sa iba stať. Všimol si ju totiž naozaj každý. Otázne zostáva iba to, v čí prospech to na konci dňa bude.

Poslanec – aktuálne pôsobiaci v klube SaS – nedokázal udržať emócie na uzde. Kričal, skúšal, či kolega z hnutia I. Matoviča stojaci vedľa neho nesmrdí, hromžil na politikov z ďalších mimovládnych strán, že neprišli. A tak ďalej a tak podobne. Výroky A. Hlinu, ktoré v tejto súvislosti odzneli, netreba ďalej spomínať ani rozoberať. Je to iba jedna z epizód. Emócie patria na tribúny, v robení politiky sú iba na jedno – na nič.

Rovnako je úplne jedno, kto mal v nasledujúcom spore mimovládnych strán pravdu. Či zástupcovia dvoch strán, ktoré pred kamerami a mikrofónmi stáli, alebo zástupcovia troch strán, ktorí tam spolu s nimi neboli. Kým vzájomné obviňovanie je ich vnútornou záležitosťou, dôsledky takéhoto postupu majú – prirodzene – aj dosah na voličov. A ich rozhodovanie.

Je rok pred parlamentnými voľbami a vábenie voličov sa už začalo. Stačí sa pozrieť do rokovacej sály parlamentu alebo na vystupovanie predsedu strany Smer-SD a vlády R. Fica. Je v tom celkom jasno – hlavné témy ich budúcej oficiálnej kampane sú zreteľné a zreteľne sa budú odlišovať od konkurentov. Cieľom je voličovi uľahčiť voľbu tak, aby sa rozhodoval jednoduchým spôsobom: buď-alebo. Presnejšie, buď budeme po voľbách vládnuť my, alebo oni.

Z tohto uhla pohľadu sa zdá, že súčasné mimovládne strany, zrejme zmätené vládnou politikou na štyri svetové strany, ešte nezistili, kde je sever. Teda, že ak majú byť skutočnou – a nielen papierovou – alternatívou k súčasnej moci, majú sa tak aj správať. A hlavne robiť takú politiku. Slová nestačia a skutky – v tomto prípade popísané vyššie – dupľom. Skôr poškodia.

Povedané bez politickej korektnosti a „kudrliniek“ – alternatívu k súčasnej moci nevidno ani zďaleka a ani zblízka. Platí, že nie každá strana, ktorá je proti vláde, je aj pripravená vládnuť. Alebo inak – ak niekto aj hovorí, prečo vláda robí veci zle, ešte z toho vôbec nevyplýva, že vie robiť veci dobre. Napokon, očividné to bolo naposledy po voľbách v roku 2020.

A hoci odvtedy vznikla aj nová generácia politikov, veľa politickej vody ešte nenamútila. Neuškodí tak ani tentoraz zopakovať dve kruciálne politické otázky. Prvá je zo šlabikára na spôsob „Ema má mamu, mama má Emu“. Takže: V. Mečiar mal M. Dzurindu, M. Dzurinda mal R. Fica, R. Fico má koho? A druhá je podobná – byť proti vláde naozaj znamená automaticky aj byť alternatívou k vláde?

Poznať odpovede je rok pred parlamentnými voľbami dôležité. Pre krajinu.