< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Búrka a víchrica

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

J. Hrabko komentuje akcie NAKA.

Potom, ako dal ústavný súd súhlas na vzatie do väzby sudcov J. Urbancovej a D. Lindtnera, rozhodoval a rozhodol o jej uvalení Špecializovaný trestný súd. A oboch do väzby aj vzal.

Ani toto rozhodnutie však ešte nie je právoplatné, keďže sa dá voči nemu odvolať, čo dotknutí aj urobili. Takže definitívne o tom, či najbližšie dni a týždne strávia vo väzbe alebo nie, rozhodne Najvyšší súd. Mimochodom, kolegovia J. Urbancovej, čím nechce byť naznačené vôbec nič, to iba na pripomenutie, že v hľadáčiku orgánov činných v trestnom konaní sa ocitla aj bývalá podpredsedníčka a na istý čas de iure aj facto tiež predsedníčka Najvyššieho súdu.

Menoslov sudcov, zadržaných, ale aj posadených do väzby, je už pridlhý na to, aby bolo možné hovoriť o zlyhaní jednotlivcov. Navyše, v mnohých prípadoch nejde o tzv. radových sudcov, ale zároveň aj funkcionárov súdov na rôznych úrovniach. Čím opäť nie je a nechce byť povedané, že ide výlučne o chybu ostatných sudcov, ale iba to, že sa opätovne preukazuje dávno známe – ryba smrdí od hlavy.

Tak či onak platí – a to už paušálne – že sudcovia nezvládli moc, ktorú dostali pred 20. rokmi, presnejšie, moc spravovať si vlastné veci sami. Nie vždy ju totiž aj mali, keďže po rozdelení spoločného štátu museli noví sudcovia prejsť najskôr štvorročným skúšobným obdobím a po ňom rozhodovala výkonná a zákonodarná moc o tom, či sudcami bez časového obmedzenia zostanú alebo nie: kandidátov na zotrvanie vo funkcii sudcu navrhoval minister spravodlivosti, sudcov volil parlament. Mimochodom, aj preto si mohol dovoliť vtedajší minister spravodlivosti označiť sudcov za „smradov, ktorí nechcú pracovať a frackov, blbých ako tágo.“

Takéto vyjadrenie bolo odsúdeniahodné už vtedy a rovnako je odsúdeniahodné aj dnes. Tak z ústavnoprávnych ako aj ľudských dôvodov. Nič to však nemení na tom, že za 20 rokov, odkedy si sudcovia mali „vládnuť“ sami, si dobre vládnuť sami nedokázali. Nemožno sa tak veľmi čudovať, že politici teraz pre nich vymýšľajú nastavenie nových pravidiel. Sudcovia majú totiž ľudí, ktorí porušili zákon za mreže posielať, a nie tam sedieť spolu s nimi.

Nech už rozhodne Najvyšší súd akokoľvek, teda či rozhodnutie trestného súdu potvrdí alebo zmení, menoslov ctihodností, ktoré sa doteraz ocitli za mrežami je naozaj už pridlhý. Samozrejme, neznamená to, že sú vinní, keďže k ich odsúdeniu nemusí prísť, o tom budú rozhodovať zase iní ich kolegovia. Dovtedy to znamená opäť iba potvrdenie ďalšieho dávno známeho – bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Ani bez búrky, ani bez víchrice.