Hlasovať o niečom, čo už bolo odhlasované, je vskutku nevídané, upozorňuje J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Už je to tak, že ani keď jeden robí to isté, nie je to to isté – dôkazom môže byť hlasovanie parlamentu v súvislosti s notebookom poslankyne L. Plavákovej. Presnejšie, či porušila alebo neporušila zákon o rokovacom poriadku parlamentu.
Pani poslankyňa si nalepila na notebook nálepky, ktoré podľa predsedajúceho – meno nie je dôležité – porušovali zákon. Preto ju z rokovacej sály vykázal, čo mu rovnaký zákon urobiť umožňuje. Pani poslankyni zase rovnaký zákon umožňuje podať voči vykázaniu námietku, čo aj hneď urobila. Podľa toho istého zákona v takom prípade o vzniknutom spore parlament „rozhodne“, a to bez rozpravy. To všetko sa aj stalo a to všetko bolo aj v súlade so zákonom. Parlament rozhodol hlasovaním – nie je dôležité ako – čím sa záležitosť skončila.
To, že sa potom neskôr zišiel taký aj onaký výbor, ktoré záležitosť nálepiek posudzovali do budúcnosti – ktoré môžu byť a ktoré nie – je v danej veci už úplne jedno. Parlament o vykázaní L. Plavákovej kvôli jej nálepkám na notebooku rozhodol a jeho rozhodnutie bolo platné. A nezvratné, dovtedy, kým na jej notebooku nepribudne nová nálepka.
Lenže nový predsedajúci – meno nie je dôležité – urobil o pár hodín to isté, čo jeho predchodca. Opätovne vykázal poslankyňu L. Plavákovú z rokovacej sály kvôli tým istým nálepkám. Opäť podala námietku, o ktorej opäť rozhodol parlament, ale tentoraz s opačným výsledkom. Takže to, čo parlament schválil dopoludnia, neschválil popoludní a ktovie, ako by skončilo hlasovanie, ak by o tom istom hlasoval aj večer. Takýto hlasovací precedens, ktorý je zrejme ďalším stupňom parlamentnej hry, pritom neprináša nič dobrého ani pre parlament a ani pre ľudí.
Vysvetliť sa to dá totiž iba politicky, nie aj vecne – politicky je jasné, že kým u prvého predsedajúceho išlo zo strany koaličného partnera o pomyselnú frčku, pri druhom predsedajúcom, ktorý učinil to isté, si to už koaličný partner nemohol dovoliť a pomyselne zrazil opätky. Vecne sa to však vysvetliť naozaj nedá, možno iba usudzovať, že druhý predsedajúci konal svojvoľne, keďže urobil to, čo už urobiť nemal a nemohol, keďže vo veci už rozhodol celý parlament a vecne tak už nebolo o čom hlasovať.
Parlament ale aj napriek tomu hlasoval o tom, čo už odhlasoval, pričom predmet hlasovania bol nezmenený a nikto predchádzajúce hlasovanie nenapadol. A to – azda uzná každý – že hlasovať o niečom, čo už bolo odhlasované, je vskutku nevídané. A špecifikum slovenského parlamentu.
K poznámke pod čiarou patrí, že hoci sa to možno teraz – keď vo vedení parlamentu nemá zastúpenie žiadna mimovládna strana – nezdá, ale keď ho v ňom bude mať a bude schopný, môže začať podkurovať vládnej koalícii aj takým spôsobom, že tento nový koaličný výmysel bude ešte aj ľutovať. Nehovoriac o tom, keď si vládne a mimovládne strany vymenia pozície.
Pani poslankyňa si nalepila na notebook nálepky, ktoré podľa predsedajúceho – meno nie je dôležité – porušovali zákon. Preto ju z rokovacej sály vykázal, čo mu rovnaký zákon urobiť umožňuje. Pani poslankyni zase rovnaký zákon umožňuje podať voči vykázaniu námietku, čo aj hneď urobila. Podľa toho istého zákona v takom prípade o vzniknutom spore parlament „rozhodne“, a to bez rozpravy. To všetko sa aj stalo a to všetko bolo aj v súlade so zákonom. Parlament rozhodol hlasovaním – nie je dôležité ako – čím sa záležitosť skončila.
To, že sa potom neskôr zišiel taký aj onaký výbor, ktoré záležitosť nálepiek posudzovali do budúcnosti – ktoré môžu byť a ktoré nie – je v danej veci už úplne jedno. Parlament o vykázaní L. Plavákovej kvôli jej nálepkám na notebooku rozhodol a jeho rozhodnutie bolo platné. A nezvratné, dovtedy, kým na jej notebooku nepribudne nová nálepka.
Lenže nový predsedajúci – meno nie je dôležité – urobil o pár hodín to isté, čo jeho predchodca. Opätovne vykázal poslankyňu L. Plavákovú z rokovacej sály kvôli tým istým nálepkám. Opäť podala námietku, o ktorej opäť rozhodol parlament, ale tentoraz s opačným výsledkom. Takže to, čo parlament schválil dopoludnia, neschválil popoludní a ktovie, ako by skončilo hlasovanie, ak by o tom istom hlasoval aj večer. Takýto hlasovací precedens, ktorý je zrejme ďalším stupňom parlamentnej hry, pritom neprináša nič dobrého ani pre parlament a ani pre ľudí.
Vysvetliť sa to dá totiž iba politicky, nie aj vecne – politicky je jasné, že kým u prvého predsedajúceho išlo zo strany koaličného partnera o pomyselnú frčku, pri druhom predsedajúcom, ktorý učinil to isté, si to už koaličný partner nemohol dovoliť a pomyselne zrazil opätky. Vecne sa to však vysvetliť naozaj nedá, možno iba usudzovať, že druhý predsedajúci konal svojvoľne, keďže urobil to, čo už urobiť nemal a nemohol, keďže vo veci už rozhodol celý parlament a vecne tak už nebolo o čom hlasovať.
Parlament ale aj napriek tomu hlasoval o tom, čo už odhlasoval, pričom predmet hlasovania bol nezmenený a nikto predchádzajúce hlasovanie nenapadol. A to – azda uzná každý – že hlasovať o niečom, čo už bolo odhlasované, je vskutku nevídané. A špecifikum slovenského parlamentu.
K poznámke pod čiarou patrí, že hoci sa to možno teraz – keď vo vedení parlamentu nemá zastúpenie žiadna mimovládna strana – nezdá, ale keď ho v ňom bude mať a bude schopný, môže začať podkurovať vládnej koalícii aj takým spôsobom, že tento nový koaličný výmysel bude ešte aj ľutovať. Nehovoriac o tom, keď si vládne a mimovládne strany vymenia pozície.