Prezidentka Z. Čaputová sa deň pred ukončením mandátu oficiálne rozlúčila s funkciou hlavy štátu. Nie v parlamente, do ktorého sa neunúvala počas výkonu funkcie veľmi chodiť, ale v prezidentskej záhrade a pred jej fanúšikmi.

Existuje veľa hodnotení Z. Čaputovej vo funkcii prezidentky. A ešte nejaký krátky čas aj bude, pokým sa celkom nevytratí do prezidentskej aj politickej minulosti. Povedané v skratke a obrazne, jedna časť spoločnosti ju vynáša do nebies, druhá zakopáva pod zem a tretej je to úplne ľahostajné. Jedno ich však spája – viac sa venujú jej osobným vlastnostiam ako politickým. Pričom hlavu štátu je potrebné hodnotiť práve z politického uhla pohľadu, keďže ide o politickú funkciu. Nie z pohľadu vkusu, ktorý je, prirodzene, rozdielny. A keďže hlava štátu je zároveň hlavným reprezentantom krajiny navonok i dovnútra, aj hodnotenie by malo byť rovnaké.

Takže možno konštatovať, že kým reprezentáciu krajiny navonok Z. Čaputová zvládla, v domácej politike sa jej darilo inak a vôbec nie lepšie. Povedané jednou vetou, nezvládla politickú moc, ale politická moc zvládla ju. Povedané jej vlastnými slovami v čase koronavírusu – mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.

Je faktom, že prezidentka Z. Čaputová vykonávala funkciu naozaj v mimoriadnom ťažkom období. Globálnom. Rovnakým faktom však je, že práve v takomto období najlepšie vidno, kto má líderské schopnosti a kto sa iba vezie. Nevydalo, bolo to naopak – dovtedajší lídri narobili viac chaosu a zmätkov, ako bolo únosné.

Napokon, aj v súčasnosti krajina zažíva dôsledky zlých politických rozhodnutí prezidentky Z. Čaputovej, hoci viaceré z nich boli nielen predvídateľné, ale aj mimodemokratické. Zbadala ich zrejme aj sama, ale už bolo neskoro, to už sa R. Fico dokázal odraziť z politického dna, otriasť aj z odchodu tzv. Pelleho jedenástky a pripraviť sa na opätovný návrat na politické výslnie, čo sa mu aj podarilo. Aj alebo hlavne za výdatnej pomoci prezidentky Z. Čaputovej, ktorá opätovne podľahla politickým intrigám a súhlasila s predčasnými voľbami až na jeseň minulého roka, hoci podľa všetkých demokratických pravidiel a princípov sa mali konať ešte do letných prázdnin.

Výraz opätovne nie je náhodný – už predtým prezidentka Z. Čaputová podľahla straníckej politike či intrigám, keď dopustila, aby si politici vtedajšej vládnej koalície urobili z paláca holubník – prijímala ich demisie ako na bežiacom páse, aby ich o pár dní opäť menovala do funkcií ministrov. Zostane prvou hlavou štátu, ktorá do funkcií ministrov vymenovala aj preukázateľných plagiátorov, čím značne znížila latku pre ďalších funkcionárov. Nehovoriac o tom, že sa nechala straníkmi nahovoriť aj na tajné stretnutie v podzemí tajnej služby.

Faktom zostáva, že z prezidentského paláca odchádza iná Z. Čaputová, ako do neho pred piatimi rokmi prišla. Podobne, ako je iné to, akou prezidentkou podľa jej inauguračného prejavu chcela byť a akou napokon bola. Zhrnuté a podčiarknuté, Z. Čaputová nebola žiadnou výnimočnou hlavou štátu, ale rozhodne bola doteraz najlepšou prezidentkou.

K poznámke pod čiarou patrí tentoraz tzv. kontrolná otázka: zanecháva za sebou Z. Čaputová slušnejšie Slovensko než aké prevzala?