Olympijské hry 2026
Všetky správy o ZOH
Publicista Juraj Hrabko komentuje hlasovanie o vyslovení nedôvery členom vlády.
Autor Juraj Hrabko
Výsledky hlasovania o vyslovení nedôvery členom vlády sú jednoduché. Odvolaný z funkcie nebol nikto. Iná vec sú následné interpretácie. Tých, ktorí ich odvolávali ako aj tých, ktorí boli odvolávaní.
Hneď v úvode treba povedať, že debaty o tom, kto ako hlasoval, sú vedľa. Ako tá jedľa. Pri návrhu na vyslovenie nedôvery je totiž dôležité iba jedno – či za návrh hlasovalo najmenej 76 poslancov. Ak áno, vláda alebo jej člen padne. Ak nie, vláda alebo jej člen zostávajú. Jednoduché ako facka. Iba kvôli úplnosti – hlasovanie o dôvere je celkom iný mechanizmus ako hlasovanie o nedôvere. Vecne, politicky aj matematicky. Bez ohľadu na uvedené je však vždy dôležitejšie koľko poslancov hlasovalo za návrh na odvolanie, ako to, koľko ich bolo proti, zdržalo sa alebo vôbec nehlasovalo. Alebo inak – kým na vyslovenie dôvery vláde stačí súhlas najmenej 39 poslancov, na vyslovenie nedôvery je potrebný súhlas najmenej 76 poslancov.
Napriek tomu bývajú interpretácie o hlasovaní o návrhu na vyslovenie nedôvery rôzne. Hlavne politici sa predbiehajú v tom, ktorý z nich povie väčšiu – podľa nich – zaujímavosť. Inak tomu nebolo ani teraz.
Napríklad, predseda parlamentu R. Raši vyhlásil, že zdržanie sa strany Hlas-SD pri hlasovaní o ministrovi S. Migaľovi bolo zdvihnutým prstom. „Zdvihnutý prst znamená, že sme neboli proti vysloveniu nedôvery proti ministrovi Migaľovi,“ vyhlásil R. Raši. Lenže výsledky hlasovania hovoria opak toho, čo tvrdí. Teda, že Hlas-SD bol proti vysloveniu nedôvery S. Migaľovi, keďže za návrh na jeho odvolanie nehlasoval. A nie, nejde o uhol pohľadu, ale obyčajný fakt. Zdržanie sa poslancov Hlasu-SD nebolo varovaním, ale záchranným lanom. Pre ministra aj vládnu koalíciu.
Zaujímavé je v tejto súvislosti iné. Podobným faktom je totiž to, že ministri S. Migaľ ale tiež K. Šaško – a kvôli úplnosti ani R. Huliak – a nemajú vôbec dôveru parlamentu. Na rozdiel napríklad od odvolávaných R. Kaliňáka či M. Šimkovičovej, ktorí ju majú. Parlament o nich hlasoval vtedy, keď vyslovil dôveru vláde R. Fica. Jej súčasťou však vtedy neboli ani S. Migaľ, ani K. Šaško a ani R. Huliak. Im dôveru parlament v rámci vlády ani osobitne nevyslovil. Nachádzajú sa tak v politickom vzduchoprázdne – osobne nemajú ani dôveru ani nedôveru parlamentu. Sú iba trpení. Z politických dôvodov. Ale nie je to žiadne bingo.
Hneď v úvode treba povedať, že debaty o tom, kto ako hlasoval, sú vedľa. Ako tá jedľa. Pri návrhu na vyslovenie nedôvery je totiž dôležité iba jedno – či za návrh hlasovalo najmenej 76 poslancov. Ak áno, vláda alebo jej člen padne. Ak nie, vláda alebo jej člen zostávajú. Jednoduché ako facka. Iba kvôli úplnosti – hlasovanie o dôvere je celkom iný mechanizmus ako hlasovanie o nedôvere. Vecne, politicky aj matematicky. Bez ohľadu na uvedené je však vždy dôležitejšie koľko poslancov hlasovalo za návrh na odvolanie, ako to, koľko ich bolo proti, zdržalo sa alebo vôbec nehlasovalo. Alebo inak – kým na vyslovenie dôvery vláde stačí súhlas najmenej 39 poslancov, na vyslovenie nedôvery je potrebný súhlas najmenej 76 poslancov.
Napriek tomu bývajú interpretácie o hlasovaní o návrhu na vyslovenie nedôvery rôzne. Hlavne politici sa predbiehajú v tom, ktorý z nich povie väčšiu – podľa nich – zaujímavosť. Inak tomu nebolo ani teraz.
Napríklad, predseda parlamentu R. Raši vyhlásil, že zdržanie sa strany Hlas-SD pri hlasovaní o ministrovi S. Migaľovi bolo zdvihnutým prstom. „Zdvihnutý prst znamená, že sme neboli proti vysloveniu nedôvery proti ministrovi Migaľovi,“ vyhlásil R. Raši. Lenže výsledky hlasovania hovoria opak toho, čo tvrdí. Teda, že Hlas-SD bol proti vysloveniu nedôvery S. Migaľovi, keďže za návrh na jeho odvolanie nehlasoval. A nie, nejde o uhol pohľadu, ale obyčajný fakt. Zdržanie sa poslancov Hlasu-SD nebolo varovaním, ale záchranným lanom. Pre ministra aj vládnu koalíciu.
Zaujímavé je v tejto súvislosti iné. Podobným faktom je totiž to, že ministri S. Migaľ ale tiež K. Šaško – a kvôli úplnosti ani R. Huliak – a nemajú vôbec dôveru parlamentu. Na rozdiel napríklad od odvolávaných R. Kaliňáka či M. Šimkovičovej, ktorí ju majú. Parlament o nich hlasoval vtedy, keď vyslovil dôveru vláde R. Fica. Jej súčasťou však vtedy neboli ani S. Migaľ, ani K. Šaško a ani R. Huliak. Im dôveru parlament v rámci vlády ani osobitne nevyslovil. Nachádzajú sa tak v politickom vzduchoprázdne – osobne nemajú ani dôveru ani nedôveru parlamentu. Sú iba trpení. Z politických dôvodov. Ale nie je to žiadne bingo.
