Budúci týždeň sa začína ďalšia schôdza parlamentu. Mimovládne strany na ňu predložili viacero návrhov zákonov. Medzi nimi aj dva návrhy novely školského zákona. Ani jeden z nich sa však netýka riešenia skutočného problému – Akademického týždňa, ktorý vládna koalícia skrátila z doterajších piatich pracovných dní na tri. S mimoriadne cynickým odôvodnením, že „žiak sa má v príslušnom ročníku pripravovať počas celého roka.“

Na problém – lebo problém to je – upozornila Študentská rada stredných škôl. Poslanci vládnych aj mimovládnych strán si totiž túto novinku počas schvaľovania zákona akosi nevšimli. Druhá možnosť by bola, že s ňou potichu súhlasili. Minister školstva T. Drucker však chybu priznal, no zároveň bagatelizoval tvrdením, že „sa to nevzťahuje na súčasných maturantov, keďže organizácia školského roka bola stanovená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona“.

Tým fakticky povýšil vlastný pokyn nad zákon, pričom takéto ignorovanie zákona je, samozrejme, nekultúrne, neprípustné aj nevýchovné. Zákon má mať prednosť pred pokynmi ministerstva, nie naopak. Ide o popretie základného rozdelenia moci, keďže výkonná moc – minister – sa stavia nad moc zákonodarnú – parlament. Viacerí si to ešte pamätajú – takýmto spôsobom vládol V. Mečiar od začiatku až do konca svojej premiérskej kariéry.

Je v podstate nielen symptomatické, ale aj charakteristické, že na túto chybu koalície nedokázali mimovládne strany nijako zareagovať. Lebo k tomu stačí iba politický cit, nič viac. Ich poslanci nepredložili návrh, ktorým by rozsah akademického týždňa vrátili do normálnych koľají, čím by mohli získať nielen ľahké politické body, ale aj trvácnejšiu náklonnosť časti študentov. Prvovoličov. Radšej predkladajú do parlamentu častokrát zbytočné návrhy, o ktorých už vopred vedia, že cez koalíciu neprejdú. Mimochodom – klasik by povedal – začína sa nám tu rozmáhať taký nešvár. Aby bolo vidno ich aktivitu, opisujú vlastné pozmeňujúce návrhy, ktoré parlament neschválil a podávajú ich ako samostatný návrh zákona. Vykazujú tak aktivitu a môžu kričať, ako nedemokraticky s nimi koalícia zaobchádza.

Fakt, že dať do súladu dokument ministerstva školstva a zákon zatiaľ nenapadlo ani samotného ministra T. Druckera prekvapením nie je. Hoci času na novelizáciu zákona je dostatok, a to v tejto chvíli aj bez výkonnou mocou obľúbeného použitia skráteného legislatívneho konania.

O vládnu moc tu však nejde, každý vie čo je zač a o čo jej ide. Ide o ďalší príklad, ktorý opätovne poukazuje na to, že v krajine neexistuje opozícia, ale iba mimovládne strany. Lebo opozícia by v tomto prípade dokázala spojiť užitočné s príjemným: presadzovať postup v súlade so zákonom a zároveň poukázať na očividnú nekompetentnosť vládnej koalície. Každý totiž rozumie tomu, že postup ministra školstva T. Druckera vybočuje z jestvujúcich pravidiel. A čím viac by sa vládni politici po predložení takéhoto návrh pätili, tým viac by pomáhali mimovládnym aj v ich marketingu.

Nejde o maličkosť, ale o systémový problém mimovládnych strán: neschopnosť adekvátne reagovať na porušovanie zákona a ukázať, že by to vedela robiť inak a lepšie. Pritom stačilo vskutku iba málo – napísať a predložiť návrh na úpravu iba jedného odseku jediného paragrafu. Žiadna veda.

Ak k oprave zákona nepríde – a v tejto chvíli je už jedno, kto ju bude iniciovať – Slovensko, ako právny štát, bude hrdzavieť naďalej. Klasik by povedal – nielen hrdzavieť, ale aj korodovať. A nie, nemôže za to iba R. Fico.