Kým straníci v parlamente kujú rôzne pikle a premiér E. Heger hľadá podpisy 76 poslancov na zotrvanie vo funkcii, hoci mu parlament vyslovil nedôveru, iné je na pár dní dôležitejšie. Nie to, že podpisy 76 poslancov môže hľadať okrem E. Hegera aj ktokoľvek iný, kto chce byť premiérom – a ako vyplýva zo situácie pred voľbami hlavy štátu, každý poslanec môže udeliť toľko podpisov, koľko len chce. Ba ani to, že situáciu beztak rozlúskne najdôležitejší hlas, bez ktorého žiadna vláda vzniknúť nemôže a ani nevznikne: hlas prezidentky Z. Čaputovej, od ktorého sa bude odvíjať aj ďalší politický vývoj v krajine.

Ale nie iba od neho – už o týždeň a jeden deň budú mať občania-voliči možnosť, akú doteraz nikdy v histórii nemali: v referende priamo rozhodnúť o zmene ústavy. Teda po prvý raz o niečom skutočne rozhodnúť, a to bez ohľadu straníkov aj parlamentu: môžu písať priamo text Ústavy. Navyše vo vlastný prospech a v neprospech tých, ktorým zverili moc a ktorí sa správajú spôsobom podľa vzoru Smer-SD - vyhraj voľby a môžeš všetko. Alebo podľa vzoru OĽaNO-Nova-Kresťanská únia-Zmena zdola, teda uzurpácie moci a nároku vládnuť celé štyri roky: ľudovo povedané – daj nám hlas vo voľbách a potom drž hubu.

Aj keď na prvý pohľad vyzerá referendová otázka vďaka kontroverzným rozhodnutiam Ústavného súdu komplikovane, komplikovaná vôbec nie je. Skrátene znie tak, či sa môžu predčasné voľby konať alebo naozaj treba držať hubu počas celého volebného obdobia – či už vládne Mečiar, Dzurinda, Fico, Matovič, Heger alebo niekto iný.

O ničom inom sa v referende rozhodovať nebude. Inými slovami – nebude sa rozhodovať o tom, kedy budú predčasné voľby, ale o tom, či vôbec niekedy v budúcnosti môžu byť. Či občania budú mať možnosť ich v prípade potreby niekedy sami iniciovať a aj ich presadiť bez alebo aj napriek vôli straníkov v parlamente. Ešte inak – voliči budú rozhodovať o tom, či sú naozaj tým, za čo boli označení v kauze Gorila, alebo to bolo iba obyčajné táranie.

Výzvy straníkov a politikov či už také alebo onaké si netreba všímať, pretože aj napriek rozdielnym názorom ťahajú z podstaty všetci za jeden koniec povrazu – každý chce z referenda vytĺcť vlastný kapitál. Počnúc prezidentským palácom a končiac mimoparlamentnými partajami.

Za ten druhý koniec potiahnu občania a tak sa v praxi vskutku rukolapne ukáže, aký systém vlastne na Slovensku vládne, kam sa za 30 rokov samostatnosti dostalo, o čo mu ide a v akej je konštelácii, kondícii a konsolidácii pri spravovaní vecí verejných verejnosťou. Po nedávnych ódach ústavných činiteľov sa tak jednoducho ukáže v praxi reálny stav krajiny pod Tatrami. Nikto totiž nemôže povedať, že o referende nevedel, keďže každý dostal papier o jeho konaní už vopred. A hoci vláda padla aj bez referenda, otázka možnosti vykonať niekedy predčasné voľby zostáva aktuálna a na odpoveď, či môžu alebo nemôžu v budúcnosti byť, treba počkať.

Jasné, možno to brať aj tak, že v prípade neúspechu pôjde o prehru hlavného iniciátora nadchádzajúceho referenda Smeru-SD. Na to sa už hotujú jej politickí súperi, ale stranu to veľmi bolieť nebude, napokon, na konci dňa to môže byť pre ňu z politického hľadiska aj výhodnejšie, ako keď výsledky referenda budú platné.

Netreba zabúdať tiež na to, že hlasovanie sa nebude konať na základe uznesenia straníkov v parlamente, ale na základe petičnej akcie občanov, v čom je rozdiel. Tak či onak, existujú iba dve možnosti – buď budú výsledky referenda platné alebo nie. Platí pritom, že referendum nie sú voľby, v ktorých sa počíta každý odovzdaný hlas, ten, kto chce hlasovať proti tomu, aby mu patrila časť moci aj počas volebného obdobia, a nie iba raz za štyri roky, môže hlasovať nohami a jeho hlas bude o výsledku aj tak rozhodovať.

Bude to referendum nielen hysterické, ale aj historické. Hysterické kvôli škriepkam politických strán, ktoré sa nechcú vzdať moci a historické v tom, že po prvý raz občania môžu priamo napísať text Ústavy, v ktorej im časť moci – ak sa niekedy rozhodnú – môžu vziať. Pravidlo, podľa ktorého buď vládne ľud alebo ktosi iný, totiž stále platí. Na konci budúceho týždňa, po zrátaní hlasov, bude každý v krajine aj zvyšku sveta vedieť, aký je skutočný obraz Slovenska v spravovaní vecí verejných – a aj keď možno nebude pekný, rozhodne bude pravdivý.