Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Utorok 23. júl 2024Meniny má Oľga
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Máme prezidenta!

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Ako obvykle, inaugurácia – a s ňou súvisiace náležitosti a záležitosti – bola parádna, píše J. Hrabko.

P. Pellegrini zložil sľub prezidenta a stal sa tak v poradí šiestou hlavou štátu. A zároveň piatou, ktorá bola zvolená priamo voličmi. Iba pre úplnosť, okrem zvolených
prezidentov mala krajina ešte aj štyroch iných, ktorí zastupovali hlavu štátu – dvoch
predsedov parlamentu a dvoch premiérov, pričom spoluprezidentovali vždy vo dvojici. Veľmi
im to však nešlo, čo konštatoval aj vtedajší Ústavný súd.

Ako obvykle, inaugurácia – a s ňou súvisiace náležitosti a záležitosti – bola parádna. Takpovediac na všetky štyri svetové strany. Hostí bolo ako maku, policajtov, tajných a ich pomocníkov tiež. Inak to však byť vzhľadom na nedávny atentát na premiéra R. Fica ani nemohlo. Dôležité je, že sa všetko skončilo napokon dobre.

Inauguračný prejav prezidenta P. Pellegriniho bol – opäť ako obvykle – nielen pekný, ale aj pekne dlhý. Obsah nie je potrebné rovnako zdĺhavo hodnotiť, stačí povedať, že chcel povedať všetko a nepovedal nič. Tak to však pri slávnostných akciách býva konštantne a P. Pellegrini nie výnimkou. Napokon, stačí si porovnať inauguračné prejavy jeho predchodcov s výsledkami ich činnosti – čo v ňom rozprávali a ako potom konali. Inými slovami, slávnostné prejavy netreba brať vážne, ale iba ako súčasť ceremoniálov. Analyzovať ich je strata času aj preto, lebo majú význam iba ako celok. Postupom času bude totiž všetko inak a otázne je len to, či lepšie alebo horšie.

Faktom zostáva, že P. Pellegrini v paláci vystriedal po dvoch volebných obdobiach nepolitikov. Je politik so skúsenosťami tak z premiérskeho kresla ako aj z postu predsedu parlamentu. Spoločné majú to, že aj prezident P. Pellegrini už bude nútený sa rozhodovať sám a sám rozhodnutia aj obhajovať, na čo doteraz nebol veľmi zvyknutý. Devízou je, že má nielen politické skúsenosti, ale čo je ešte dôležitejšie, aj skúsenosti s politikmi. Je v tom rozdiel.

Po nástupe do paláca sa tak ukáže, či zvládne moc alebo moc zvládne jeho – byť hlavným reprezentantom krajiny navonok i dovnútra, je predsa len iné, ako byť druhým, či tretím v poradí. Netreba síce hneď maľovať čerta na stenu, ale to, že nechcel, nemohol a nedokázal sa celkom odstrihnúť od vládneho Hlasu-SD, je rozhodne škaredšie ako bol jeho inauguračný prejav. Nejde pritom o to, že sa stal jeho čestným predsedom, ale o právomoci, ktoré ako čestný predseda má. Platí totiž, že v politike je máločo horšie ako to, keď politik nevie čo chce urobiť, ale trvá na tom, že to urobí.

Bola by to veľká sláva aj všeobecná radosť, ak by prezident P. Pellegrini naozaj priniesol do krajiny sľubovaný pokoj. To sa však nestane, lebo sa to stať ani nemôže – spoločnosť je predsa krásna v rozmanitosti, a nie v zglajchšaltovaní. Aj alebo najmä v slobodnej výmene názorov. Takže úplne postačí, ak prezident P. Pellegrini bude rešpektovať a dodržiavať ústavu. Nemá a nemusí robiť nič viac, ale ani nič menej, napokon, dodržiavať Ústavu nie je vôbec málo. Je preto v záujme všetkých, aby mu pritom držali palce, a nie mu od začiatku jeho pontifikátu hádzali polená pod nohy.

Koniec koncov, najskôr o sto dní a najneskôr do roka a do dňa uvidíme, kto je prezident P.
Pellegrini a o čo mu ide.