Prezident P. Pellegrini podpísal novelu Trestného zákona. Na rozdiel od zákona o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý najskôr vetoval a neskôr nepodpísal. Z predčasného Ježiška sa tak môžu tešiť všetky parlamentné strany – v prvom prípade vládne a v druhom prípade mimovládne. Hoci tie sa predovšetkým radujú z toho, že Ústavný súd s rýchlosťou blesku – zákon ešte nebol ani len platný – pozastavil účinnosť zákona o oznamovateľoch. Z racionálnych dôvodov.

Prezident P. Pellegrini nadeľoval a taktiež dostal naložené – aj od vládnych aj od mimovládnych strán. V krátkosti – iba preto, lebo jeden zákon nepodpísal a druhý podpísal. P. Pellegrini to vydrží – ak chce byť prezidentom, iné mu ani nezostáva – takže dôležitejšie je iné. Poznanie, že ak by aj novelu Trestného zákona nepodpísal, síce by ju pozdržal, ale problém nevyriešil. Dalo by sa špekulovať nad tým, či by v prípade jeho veta našla koalícia väčšinu na jeho prelomenie, ale špekulácie treba prenechať iným. Aj preto, lebo by sa našla.

Spoliehať sa, že prezident sa stane otvorenou súčasťou zápasu medzi vládnymi a mimovládnymi stranami – navyše v prospech mimovládnych strán – je zase znakom očividného politického zúfalstva. Na pamäti treba mať totiž neustále to, že P. Pellegrini vládnu koalíciu nielen zostavoval, ale dodnes je jej súčasťou, keďže sa od koaličnej strany Hlas-SD nedokázal odstrihnúť a jeho právomoci ako zakladajúceho predsedu strany sú dané v jej stanovách. Preto sa aj P. Pellegrini mýli, keď hovorí, že zodpovednosť za zákon je na vláde a parlamentnej väčšine. Nie je, do činenia má s ňou aj prezident a najmä Ústavný súd.

Prezident sa nemýli v tom, keď niekedy za neústavné oficiálne nepovažuje prílepky ani zrýchlené konanie o návrhu zákona. Tie patria aktuálne k najhlasnejším námietkam mimovládnych strán, ktoré sú s rozhodnutím prezidenta nespokojné. Lenže Ústavný súd ešte pod vedením J., Mazáka rozhodol: „Ak počas záverečného hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam v predošlých štádiách zákonodarného procesu, treba vychádzať z toho, že zákon bol riadne schválený. Záverečným hlasovaním poslancov podľa názoru ústavného súdu môže dôjsť ku konvalidácii takýchto procesných chýb, ak sa v spojitosti s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie chybné postupy... Takýto názor zodpovedá podľa názoru ústavného súdu nielen suverénnemu postaveniu národnej rady, ale aj princípom právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ods. 1 ústavy.“

Preložené do ľudskej reči to znamená, že hoci poslanci v priebehu rokovania o návrhu zákona postupujú v rozpore so zákonom o rokovacom poriadku parlamentu, záverečným hlasovaním svoju nevšímavosť či neúctu k zákonu odstránia. Akoby sa nič nestalo. A podobné je to aj s tzv. prílepkami. Súd to nevníma ako vznik práva z bezprávia, ale ako prejav suverenity parlamentu. Na rozdiel od českého Ústavného súdu, ktorý už vo viacerých prípadoch rozhodol, že porušenie zákonnej procedúry, vrátane prílepkov, má za následok neústavnosť zákona.

Na Slovensku tak už dlhodobo platí, že aj to, čo je nezákonné, môže byť – a v danom prípade aj je –ústavné. Ide o to, ako dlho to ešte bude platiť. Očakávať od prezidenta, že túto záhadu rozlúskne, sa nedá, Z viacerých dôvodov. Naopak, očakávať to možno od Ústavného súdu. Ak dostane včas podanie, vrátane žiadosti o pozastavenie účinnosti zákona, preverí to, či si medzi napadnutými zákonmi vyberá alebo nie. A neskôr, pri skúmaní súladnosti zákona s Ústavou aj to, či už nie je na čase prelomiť citované rozhodnutie súdu pod vedením J. Mazáka.