Olympijské hry 2026
Všetky správy o ZOH
Publicista J. Hrabko komentuje novelu zákona o rokovacom poriadku.
Autor Juraj Hrabko
Prezident P. Pellegrini sa už nerozhoduje či podpíše novelu zákona o rokovacom poriadku parlamentu, ale kedy ho podpíše. Možno dnes, možno zajtra alebo budúci týždeň.
Otázka, prečo by prezident novelu nemal podpísať sa tak zdá byť zbytočná. Napokon, aj najsilnejšia mimovládna strana Progresívne Slovensko iba „vyhodnocuje,“ či zmeny napadne na Ústavnom súde. Zdanie však tentoraz klame. Uvedená otázka je totiž zbytočná iba pre politikov, nie pre spoločnosť. Spôsoby a procesy schvaľovania zákonov – ako aj ich kvalita – sa jej totiž bytostne dotýkajú. A je faktom, že ani novela zákona o rokovacom poriadku parlamentu neposilňuje demokraciu, ale autokraciu.
V novele ja tak veľa ustanovení, až je ťažké určiť, ktoré z nich sú najnebezpečnejšie, najhoršie či najhlúpejšie. Inými slovami, novela je zlá od začiatku do konca. Je horšia aj ako Etický kódex, ktorý je „iba“ zlý. Možno povedať, že táto novela je najhoršou novelou zo všetkých noviel, keďže – ľudovo povedané – zo zlého nemôže vzniknúť dobré.
To, že vládna koalícia spolu s prezidentom P. Pellegrinim v novele zákona nevidia rozpor ani s Ústavou ani s Listinou základných práv a slobôd, vôbec neznamená, že v rozpore s nimi nie je. Je. Hoci oficiálne to povedať môžu iba súdy – slovenské alebo európske. Je jasné, že tak neurobia, pokiaľ ich o to niekto nepožiada. Paradox spočíva v tom, že hoci mimovládni poslanci v parlamente zdôrazňovali a niektorí aj argumentovali, prečo je novela zlá a pre nich neprijateľná, s podaním na Ústavný súd otáľajú. Vysvetlením môže byť vyjadrenie M. Šimečku, ktorý vyzval koaličných poslancov, aby „si uvedomili, že pravidlá, ktoré dnes schvaľujú, budú zajtra platiť aj pre nich“.
Samozrejme, že nebudú. V konečnom dôsledku však o to ani nejde. Ide viac o to, že medzi vládnych a mimovládnych poslancov možno už otvorenejšie začať dávať rovnítko. Fakty nepustia a uvedené je ďalším dôkazom, že alternatíva k súčasnej moci jednoducho neexistuje.
Povedané jednou vetou – nič menej si nemohli vládne strany priať a nič viac jej nemohli mimovládne strany dať.
Otázka, prečo by prezident novelu nemal podpísať sa tak zdá byť zbytočná. Napokon, aj najsilnejšia mimovládna strana Progresívne Slovensko iba „vyhodnocuje,“ či zmeny napadne na Ústavnom súde. Zdanie však tentoraz klame. Uvedená otázka je totiž zbytočná iba pre politikov, nie pre spoločnosť. Spôsoby a procesy schvaľovania zákonov – ako aj ich kvalita – sa jej totiž bytostne dotýkajú. A je faktom, že ani novela zákona o rokovacom poriadku parlamentu neposilňuje demokraciu, ale autokraciu.
V novele ja tak veľa ustanovení, až je ťažké určiť, ktoré z nich sú najnebezpečnejšie, najhoršie či najhlúpejšie. Inými slovami, novela je zlá od začiatku do konca. Je horšia aj ako Etický kódex, ktorý je „iba“ zlý. Možno povedať, že táto novela je najhoršou novelou zo všetkých noviel, keďže – ľudovo povedané – zo zlého nemôže vzniknúť dobré.
To, že vládna koalícia spolu s prezidentom P. Pellegrinim v novele zákona nevidia rozpor ani s Ústavou ani s Listinou základných práv a slobôd, vôbec neznamená, že v rozpore s nimi nie je. Je. Hoci oficiálne to povedať môžu iba súdy – slovenské alebo európske. Je jasné, že tak neurobia, pokiaľ ich o to niekto nepožiada. Paradox spočíva v tom, že hoci mimovládni poslanci v parlamente zdôrazňovali a niektorí aj argumentovali, prečo je novela zlá a pre nich neprijateľná, s podaním na Ústavný súd otáľajú. Vysvetlením môže byť vyjadrenie M. Šimečku, ktorý vyzval koaličných poslancov, aby „si uvedomili, že pravidlá, ktoré dnes schvaľujú, budú zajtra platiť aj pre nich“.
Samozrejme, že nebudú. V konečnom dôsledku však o to ani nejde. Ide viac o to, že medzi vládnych a mimovládnych poslancov možno už otvorenejšie začať dávať rovnítko. Fakty nepustia a uvedené je ďalším dôkazom, že alternatíva k súčasnej moci jednoducho neexistuje.
Povedané jednou vetou – nič menej si nemohli vládne strany priať a nič viac jej nemohli mimovládne strany dať.
