Prezident P. Pellegrini už podpísal dva zákony, ktoré sú pre Slovensko mimoriadne dôležité. O všetkých doterajších zákonoch sa to povedať nedá, ale o novelách zákona o bankách a rokovacom poriadku parlamentu, to možno dokonca aj tvrdiť.

Novela zákona o bankách sa totiž ani zďaleka ani zblízka nevenuje iba oblasti bankovníctva. Kto chce vedieť novinky v zákone o hazardných hrách, o národnom informačnom zdravotníckom systéme, o povinnostiach a oprávneniach v oblasti kryptoaktív, o štátnej podpore nájomného bývania, o územnom plánovaní, o mechanizme na podporu obnovy a odolnosti, o regionálnej investičnej pomoci, o trestnej zodpovednosti právnických osôb, o riešení krízových situácií na finančnom trhu, o energetike, o platobných službách,
o zdravotných poisťovniach, zdravotnom poistení či o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve, o službách zamestnanosti, o sociálnom poistení, ten si ich musí prečítať práve v novele zákona o bankách.

Ak o takejto prílepkovej svojvôli parlamentu rozhodne Ústavný súd, že je v súlade s Ústavou, otvorí už dokorán dvere autokratickému režimu. Namiesto režimu demokratickému. Samozrejme, stále platí, že kde niet podania, niet ani rozhodnutia. Ak na súd nikto relevantné podanie nepodá, súd nebude mať ani o čom rozhodovať a rozhodnúť.

Nadväzuje na to aj novela rokovacieho poriadku parlamentu. Uvedenú svojvôľu parlamentu priamo posilňuje. „Ide o autonómnu záležitosť Národnej rady, ako si upraví svoje vnútorné záležitosti. Prezident nemá dôvod do tejto úpravy zasahovať, pokiaľ neprekračuje ústavné rámce,“ odôvodnil podpis Pellegrini. Inými slovami, je jedno čo parlament robí a ako to robí, ak je to v súlade s Ústavou. Lenže to jedno vôbec nie je. A ak prezident P. Pellegrini rozpor novely zákona o rokovacom poriadku parlamentu s Ústavou nevidí, neznamená to, že tam nie je. Napokon, naposledy ho nevidel ani pri kajúcnikoch a hľa – Ústavný súd novelu práve z tohto dôvodu podozrieva.

Hoci sa to nezdá, rokovací poriadok parlamentu je jedným z pilierov fungovania krajiny. Niečo na spôsob: povedz mi čo čítaš a ja ti poviem kto si. Pri krajine to platí v zmysle – ukáž mi rokovací poriadok a ja ti poviem, v akom režime si. A po prečítaní novely je jasné, že demokratický režim to naozaj nie je. Opäť však platí už uvedené – kde niet podania na Ústavný súd, niet ani rozhodnutia Ústavného súdu.

Parlament je jediným ústavným telesom, ktorý si robí, čo chce. Nepozná žiadne sebaobmedzovanie, hoci nástroje má k dispozícii. A mal ich poznať aj podľa nich postupovať. Poslanci si určujú koľko budú dostávať peňazí, určujú si koľko a kedy budú pracovať. Prípadov, že hoci si to určili, aj tak nepracujú, pritom iba pribúda. Vládna koalícia nerešpektuje princípy právneho štátu, procesné pravidlá a ani práva parlamentnej menšiny. Rešpektuje iba silu väčšiny. V duchu známeho Vyhraj voľby, môžeš všetko.

Či sa niekto odváži posunúť dve čerstvé novely zákonov na Ústavný súd, ktorý ako jediný môže zneužívanie sily väčšiny pribrzdiť, zatiaľ nevedno. Vysvetlením môže byť vyjadrenie šéfa Progresívneho Slovenska M. Šimečku, ktorý pri prerokovávaní zmien v rokovacom poriadku oznámil koaličným poslancom, aby „si uvedomili, že pravidlá, ktoré dnes schvaľujú, budú zajtra platiť aj pre nich“.

K tomu možno dodať iba jedno – nič.