Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 4. marec 2024Meniny má Kazimír
< sekcia Publicistika

Komentár J. Hrabka: O dvoch novelách

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Prečítajte si komentár J. Hrabka.

Úderom roka 2023 nadobudli účinnosť aj dve novely Ústavy SR. Isté je, že jedna je zlá a druhá horšia – keďže ju obe prznia – otázne však zostáva, ktorá je aká.

Jednou sa poslanci zbavili vlastnej povinnosti, ktorú si kedysi sami sebe uložili: voliť a zvoliť verejného ochrancu práv. Býva už zvykom, že poslanci aj vlastnú neschopnosť riešia úpravou zákonov, a preto keď sa nedokázali zhodnúť koho do funkcie zvoliť, vyriešili to novelou ústavy. Tak, že verejného ochrancu práv zvoliť nemusia, keďže určili, že už zvolený funkcionár zostane vo funkcii až dovtedy, kým nezvolia nového. Čím si právomoc naďalej ochrancu voliť ponechali, ale povinnosť ho zvoliť na neurčito odložili. Samozrejme, mohli to urobiť aj inak a lepšie, ale prečo by to robili, keď to išlo aj takýmto spôsobom?

Ústava totiž znesie naozaj veľa. Na to poukazuje aj druhá novela, ktorá sa týka primeraného hmotného zabezpečenia v starobe. Vrátane zavedenia tzv. rodičovského dôchodku. Zákon značne šikovným politickým spôsobom presadil minister M. Krajniak už dávnejšie, teraz ho novela Ústavy iba pripomenula tým, ktorí na ňu aj pri schvaľovaní predmetného zákona pozabudli.

Kým totiž Ústava určila, že „Každý má právo rozhodnúť, že časť uhradenej dane alebo časť uhradenej platby spojenej s účasťou na systéme primeraného hmotného zabezpečenia v starobe, bude poskytnutá osobe, ktorá ho vychovala a ktorej je poskytované hmotné zabezpečenie v starobe“ – zákon stanovil opak: každý má právo rozhodnúť, že časť uhradenej dane nebude poskytnutá osobe, ktorá ho vychovala.

Možno to znie komplikovane, ale je to v podstate jednoduché – pri porovnaní Ústavy a príslušného zákona je totiž očividné, že nie každý, ale nikto také právo rozhodnúť ako mu dáva Ústava nemá a za každého už rozhodol štát, ktorý si právo každého prisvojil. Jedno vraví Ústava, iné zákon. A ako rýdzo slovenský bonus možno uviesť, že aj keď každý má v podstate iba právo rozhodnúť o tom, že nebude časť dane poskytnutá osobe, ktorá ho vychovala – čo je v rozpore so znením Ústavy – aj tak jeho rozhodnutie bude platiť až po piatich rokoch od takéhoto oznámenia. Aj keď platiť nechce, päť rokov platiť bude. A basta a just.

Povedať, že dve novely Ústavy, ktoré nadobudli účinnosť začiatkom roka 2023, sú zbytočné či smiešne, sa napriek tomu nedá. Nie sú, hoci jedna je zlá a druhá horšia. Potvrdzuje to však opakovane poučku, podľa ktorej zákony, vrátane Ústavy, jednoznačne a dostatočne zreteľne hovoria o tom, aká je Slovensko krajina. Vypovedajú o ňom rozhodne oveľa viac a tiež omnoho pravdivejšie ako ódy politikov, prednesené napríklad pri príležitosti 30. výročia vzniku SR.