Posledné dni zreteľne ukázali, že vláda zanedbala letné mesiace na prípravu jesennej vlny koronovírusu, čoho azda najrelevantnejším dôkazom je vyhlásenie núdzového stavu. Ani ďalšie najnovšie opatrenia, však nevzbudzujú veľa dôvery k vláde, že naozaj vie, čo má v tejto situácii robiť. Akousi mantrou sa v posledných dňoch stalo vyjadrenie premiéra I. Matoviča, že Slovensko je iba dva týždne za Českom, kde je – celkom prirodzene – situácia omnoho horšia, ba v rámci Európy najhoršia.

Ak je tomu naozaj tak, potom je konanie vlády nie nezodpovedné, ale trestuhodné. Pretože opatrenia, vrátane najnovších, stopovaniu Česka nezabráni. Stačí si porovnať tamojšie a domáce opatrenia a to nielen z hľadiska rôznych zákazov, ale aj ruka v ruke idúcich kompenzácií. Premiéri ČR a SR pritom zhodne tvrdia, že ide o posledný krok pred úplným vypnutím krajiny.

Situácia je však jednoducho iná a to v mnohých oblastiach. Aj v školstve, kde na Slovensku minister zatiaľ nedokázal zatvoriť ani len všetky stredné školy. SaS, ktorá tak veľmi trvá na dátach, si zrejme nedokázala spočítať, že zopár tisíc študentov v niektorých gymnáziách síce ešte má povinnú školskú dochádzku, ale že keď aj im neumožní online vzdelávanie, zostane 3/4 tried v škole prázdnych, že pedagógovia budú lietať nielen medzi jednotlivými triedami, ale musia popritom stíhať ešte aj vzdelávanie v online priestore, že jednoducho povedané, náklady na prevádzku sú približne rovnaké, ale nároky na pedagógov oveľa vyššie. Nehovoriac o tzv. druhotných nákladoch, vrátane cestovania.

V Česku naproti tomu už zavreli všetky školy okrem materských – ale zároveň sa postarali o to, aby zariadenia pre deti lekárov, sestier, policajtov a ďalších zložiek fungovali. A podobne je to v ďalších oblastiach života. Inými slovami, kým český premiér jednoducho už nebude mať v budúcnosti čo vypnúť okrem celej krajiny, slovenský premiér hrozí jej zhasnutím predčasne, pretože k dispozícii ešte má viacero možností ako vypnutiu zabrániť. Nielen imidž, ale aj opatrné opatrenia sú v tomto prípade nanič.

Samozrejme, existuje aj množstvo ďalších rozdielov, pričom kompenzácie v oboch krajinách azda najlepšie vystihujú slovenské špecifikum: ak štát dodnes nebol schopný vyplatiť odmeny ľuďom v prvej línii, ak dodnes neprišla reálna finančná pomoc podnikateľom, pracovníkom v kultúre a všetkým ďalším, ktorí o ňu požiadali a majú na ňu nárok, lebo spĺňajú podmienky jej pridelenia, potom nejde o nič iné ako ďalšie zlyhanie vlády vedenej I. Matovičom. Celej vlády, vrátane ministra hospodárstva R. Sulíka, ktorý sa momentálne radšej verejne sporí s premiérom o to, kto komu zobral autíčko na vládnom pieskovisku.

Tak či onak, každý vie, prečo bolo Slovensko – a aj Česko – v jarnej vlne v zápase s koronavírusom také úspešné, ako už nebude. Nosenie rúšok, umývanie rúk a odstup od cudzích ľudí boli a zostávajú základom. Vcelku príjemným, keďže nič z toho nebolí, nanajvýš je iba nepríjemné. To, čo zmizlo sú obavy, ktoré však možno znovu vyvolať. Rozhodne však nie hrozbou lockoutu, keďže si stačí spomenúť ako skončil jarný blackout. A ani čerstvý zákaz uplatňovania „práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti,“ nepomôže. Ani na Slovensku a ani v Česku.

Napriek tomu je jasné, že aj premiér má pravdu a nemýli sa, keď tvrdí, že to zvládneme. Vzhľadom na politiku vlády a jej opatrenia ide len o to kedy a koľkí. Prípadne naopak.