< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: O opatrnosti opatrení

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

J. Hrabko komentuje opatrenia na zníženie mobility ľudí počas druhej vlny koronavírusu.

Posledné dni zreteľne ukázali, že vláda zanedbala letné mesiace na prípravu jesennej vlny koronovírusu, čoho azda najrelevantnejším dôkazom je vyhlásenie núdzového stavu. Ani ďalšie najnovšie opatrenia, však nevzbudzujú veľa dôvery k vláde, že naozaj vie, čo má v tejto situácii robiť. Akousi mantrou sa v posledných dňoch stalo vyjadrenie premiéra I. Matoviča, že Slovensko je iba dva týždne za Českom, kde je – celkom prirodzene – situácia omnoho horšia, ba v rámci Európy najhoršia.

Ak je tomu naozaj tak, potom je konanie vlády nie nezodpovedné, ale trestuhodné. Pretože opatrenia, vrátane najnovších, stopovaniu Česka nezabráni. Stačí si porovnať tamojšie a domáce opatrenia a to nielen z hľadiska rôznych zákazov, ale aj ruka v ruke idúcich kompenzácií. Premiéri ČR a SR pritom zhodne tvrdia, že ide o posledný krok pred úplným vypnutím krajiny.

Situácia je však jednoducho iná a to v mnohých oblastiach. Aj v školstve, kde na Slovensku minister zatiaľ nedokázal zatvoriť ani len všetky stredné školy. SaS, ktorá tak veľmi trvá na dátach, si zrejme nedokázala spočítať, že zopár tisíc študentov v niektorých gymnáziách síce ešte má povinnú školskú dochádzku, ale že keď aj im neumožní online vzdelávanie, zostane 3/4 tried v škole prázdnych, že pedagógovia budú lietať nielen medzi jednotlivými triedami, ale musia popritom stíhať ešte aj vzdelávanie v online priestore, že jednoducho povedané, náklady na prevádzku sú približne rovnaké, ale nároky na pedagógov oveľa vyššie. Nehovoriac o tzv. druhotných nákladoch, vrátane cestovania.

V Česku naproti tomu už zavreli všetky školy okrem materských – ale zároveň sa postarali o to, aby zariadenia pre deti lekárov, sestier, policajtov a ďalších zložiek fungovali. A podobne je to v ďalších oblastiach života. Inými slovami, kým český premiér jednoducho už nebude mať v budúcnosti čo vypnúť okrem celej krajiny, slovenský premiér hrozí jej zhasnutím predčasne, pretože k dispozícii ešte má viacero možností ako vypnutiu zabrániť. Nielen imidž, ale aj opatrné opatrenia sú v tomto prípade nanič.

Samozrejme, existuje aj množstvo ďalších rozdielov, pričom kompenzácie v oboch krajinách azda najlepšie vystihujú slovenské špecifikum: ak štát dodnes nebol schopný vyplatiť odmeny ľuďom v prvej línii, ak dodnes neprišla reálna finančná pomoc podnikateľom, pracovníkom v kultúre a všetkým ďalším, ktorí o ňu požiadali a majú na ňu nárok, lebo spĺňajú podmienky jej pridelenia, potom nejde o nič iné ako ďalšie zlyhanie vlády vedenej I. Matovičom. Celej vlády, vrátane ministra hospodárstva R. Sulíka, ktorý sa momentálne radšej verejne sporí s premiérom o to, kto komu zobral autíčko na vládnom pieskovisku.

Tak či onak, každý vie, prečo bolo Slovensko – a aj Česko – v jarnej vlne v zápase s koronavírusom také úspešné, ako už nebude. Nosenie rúšok, umývanie rúk a odstup od cudzích ľudí boli a zostávajú základom. Vcelku príjemným, keďže nič z toho nebolí, nanajvýš je iba nepríjemné. To, čo zmizlo sú obavy, ktoré však možno znovu vyvolať. Rozhodne však nie hrozbou lockoutu, keďže si stačí spomenúť ako skončil jarný blackout. A ani čerstvý zákaz uplatňovania „práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti,“ nepomôže. Ani na Slovensku a ani v Česku.

Napriek tomu je jasné, že aj premiér má pravdu a nemýli sa, keď tvrdí, že to zvládneme. Vzhľadom na politiku vlády a jej opatrenia ide len o to kedy a koľkí. Prípadne naopak.