< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: O politickej zodpovednosti

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Výkonná moc nemôže štatútom určovať, že poslanci moci zákonodarnej majú byť členmi ministerstvom spravodlivosti zriadenej komisie, píše J. Hrabko.

M. Kolíková pôsobí v politike už pridlho na to, aby nevedela, čo znamená politická zodpovednosť. Navyše, ak sama v súvislosti s tragickou udalosťou okolo generála M. Lučanského postrehla a hovorí, že ide o politickú kauzu, ku ktorej jedným dychom patrí aj politická zodpovednosť.

Sama navyše pritom politikum z tragédie aj vyrába, čoho príkladom je zriadenie politickej komisie. Presnejšie, za účasti poslancov parlamentu. To, čo vyzerá navonok možno pekne, je v podstate nepekné: ministerku spravodlivosti má parlament kontrolovať, a nie sa jej podriaďovať. Výkonná moc nemôže štatútom určovať, že poslanci moci zákonodarnej majú byť členmi ministerstvom spravodlivosti zriadenej komisie, čo sa stalo.

A nič na tom nemení ani súhlas šiestich poslancov, ktorých politické záujmy sú očividne rozdielne a ktorí by sa nesprávali politicky múdro, ak by ponuku nevyužili. Hoci iba preto, aby ju neskôr aj zneužili. Napokon, parlament, jeho výbory aj samotní poslanci majú vlastné kompetencie a to vrátane možnosti oboznamovania sa s utajenými skutočnosťami, čo všetci členovia ministerskej komisie nemajú a ani mať nemôžu. Pritom všetkom netreba zabúdať na to, že existujú rôzne inšpekčné útvary a vo veci už špeciálne koná aj prokuratúra.

Samozrejme, uvedené vôbec neznamená, že zriadenie ministerskej komisie je niečo zlé alebo zbytočné. To, že na ponuku ministerskej komisie pristúpila aj prezidentka a ďalšie organizácie, však na podstate veci nič nemení. A tým je najmä včlenenie poslancov – hoci sa snaha zväčša cení, niekedy býva škodlivá. Pričom v súčasnom politickom ovzduší to len podporuje ďalší krok k vzniku národnej legendy, mýtu či symbolu, ktorý s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou pretrvá až do konca súčasnej vlády, nech už príde kedykoľvek.

Tak, ako po prvom zle zapnutom gombíku už nikto nedokáže správne zapnúť ostatné, ani M. Kolíková už nedokáže napraviť chyby a omyly, ktoré sa v súvislosti so smrťou generála M. Lučanského počas jej pôsobnosti vo funkcii stali. Možno dodať, že na jej hlavu sa zrejme skôr či neskôr znesie aj kritika jej kolegu ministra vnútra R. Mikulca, ktorý si mýli čiernu vlajku so štátnym smútkom a aj všetko iné, čo bude viac alebo aj menej súvisieť s uvedenou tragédiou. Odvolať úradníka, nech už aj v rámci Zboru väzenskej a justičnej stráže najvyššie postaveného nestačí, to bol zbytočný a zlý postup, za ktorý sa nedá politická zodpovednosť ukryť. Navyše platí, že ak jeho odstúpenie bolo podľa vyjadrenia M. Kolíkovej dôležitým krokom k obnoveniu dôvery k ZVJS, potom rovnako platí, že jej odstúpenie bude dôležitým krokom k obnoveniu dôvery k ministerstvu spravodlivosti.

Po sčítaní všetkých plusov a mínusov z výsledku vidno, že politické plusy na zotrvanie M. Kolíkovej vo funkcii ministersky spravodlivosti nie sú žiadne. Nech by aj urobila vo funkcii ministerky to najlepšie možné, pokiaľ v nej zostane, bude prinášať pre vládu už iba mínusové politické body. Pritom odstúpiť z funkcie nie je vonkoncom zbabelé, ale politicky zodpovedné a dokázali to už viacerí politici. Zrejme najvýstižnejšie to vyjadril minister obrany J. Liška po havárii vojenského lietadla v Maďarsku: “Jednoducho v čase, keď sa táto tragédia Slovensku prihodila, som bol ministrom obrany.“

Podanie demisie nie je pre nikoho ľahké, ale pre politickú kultúru v krajine býva osožné.