Olympijské hry 2026
Všetky správy o ZOH
Publicista Juraj Hrabko komentuje rokovanie o návrhoch na vyslovenie nedôvery vláde a jej členom.
Autor Juraj Hrabko
Vládna koalícia sa po dlhých mesiacoch rozhodla umožniť parlamentu rokovať o návrhoch na vyslovenie nedôvery vláde a niektorým jej členom osobitne. Návrhy doteraz dlhodobo ignorovala vo viacerých prípadoch viac ako rok – prvý návrh na vyslovenie nedôvery poslanci podali už v roku 2024.
Isto, dialo sa tak s tichým súhlasom navrhovateľov, keďže tí voči takémuto postupu reálne neprotestovali. Hovorili síce všeličo, ale podanie na Ústavný súd, ktorým by postup vládnej koalície vecne namietali, neposlali. Jedným dychom však možno povedať, že k násiliu koaličnej väčšiny na menšine – zlúčení rozpravy a k nočnému rokovaniu – sa postavili správne. A správne konajú aj teraz, keď navrhovatelia využívajú neobmedzený časový priestor na záverečné reči. Mimochodom, prestane to platiť, ak ukončia vystúpenia už dnes, teda v piatok. Z praktických aj politických dôvodov.
A to aj napriek tomu, že nikto rozumný – ba ani nerozumný – neočakával, že vláde bude vyslovená nedôvera. Týka sa to aj jej členov, hoci o nich ešte nebolo hlasovaním rozhodnuté. Ale takto to bude. Opak by bol totiž nielen zázrakom, ale aj predčasným koncom súčasnej vládnej koalície.
Nad tým, že parlament rokoval v noci, sa veľmi vzrušovať netreba. Ústava hovorí, že zasadá stále, teda 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Napokon, v minulom volebnom období rokoval aj počas víkendu. Problémom nie je noc, ale kontext. Situácia sa totiž dá interpretovať aj tak, že všetky podozrenia a obvinenia, ktoré v rokovacej sále v tejto súvislosti odzneli, sú pravdivé. Aj z toho uhla pohľadu, že parlament kontroluje vládu, nie naopak. Žiadny člen vlády, vrátane premiéra R. Fica, voči nim nenamietal, neprotestoval, čiže súhlasil. V duchu známeho: kto mlčí, ten svedčí.
Netreba si ani mýliť návrh na vyslovenie nedôvery s návrhom na vyslovenie dôvery. Ide o dve rôzne ústavné situácie s odlišnými následkami. Napríklad, nemožno tvrdiť, že ak návrh na vyslovenie nedôvery vláde nebol schválený, znamená to, že vláde bola vyslovená dôvera. Neznamená. Na to slúži výlučne návrh na vyslovenie dôvery. Tomu sa však vláda napriek ústavnej povinnosti doteraz vyhýba, hoci o dôveru bola povinná požiadať parlament už pred niekoľkými týždňami.
Nedá sa síce tvrdiť, že vláda je nelegitímna – silné a nepresné výrazy možno ponechať mimovládnym politikom – ale povedať, že vláda je nie legitímna, už možno. A bude to tak dovtedy, kým parlament o jej žiadosti o vyslovenie dôvery nerozhodne.
Isto, dialo sa tak s tichým súhlasom navrhovateľov, keďže tí voči takémuto postupu reálne neprotestovali. Hovorili síce všeličo, ale podanie na Ústavný súd, ktorým by postup vládnej koalície vecne namietali, neposlali. Jedným dychom však možno povedať, že k násiliu koaličnej väčšiny na menšine – zlúčení rozpravy a k nočnému rokovaniu – sa postavili správne. A správne konajú aj teraz, keď navrhovatelia využívajú neobmedzený časový priestor na záverečné reči. Mimochodom, prestane to platiť, ak ukončia vystúpenia už dnes, teda v piatok. Z praktických aj politických dôvodov.
A to aj napriek tomu, že nikto rozumný – ba ani nerozumný – neočakával, že vláde bude vyslovená nedôvera. Týka sa to aj jej členov, hoci o nich ešte nebolo hlasovaním rozhodnuté. Ale takto to bude. Opak by bol totiž nielen zázrakom, ale aj predčasným koncom súčasnej vládnej koalície.
Nad tým, že parlament rokoval v noci, sa veľmi vzrušovať netreba. Ústava hovorí, že zasadá stále, teda 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Napokon, v minulom volebnom období rokoval aj počas víkendu. Problémom nie je noc, ale kontext. Situácia sa totiž dá interpretovať aj tak, že všetky podozrenia a obvinenia, ktoré v rokovacej sále v tejto súvislosti odzneli, sú pravdivé. Aj z toho uhla pohľadu, že parlament kontroluje vládu, nie naopak. Žiadny člen vlády, vrátane premiéra R. Fica, voči nim nenamietal, neprotestoval, čiže súhlasil. V duchu známeho: kto mlčí, ten svedčí.
Netreba si ani mýliť návrh na vyslovenie nedôvery s návrhom na vyslovenie dôvery. Ide o dve rôzne ústavné situácie s odlišnými následkami. Napríklad, nemožno tvrdiť, že ak návrh na vyslovenie nedôvery vláde nebol schválený, znamená to, že vláde bola vyslovená dôvera. Neznamená. Na to slúži výlučne návrh na vyslovenie dôvery. Tomu sa však vláda napriek ústavnej povinnosti doteraz vyhýba, hoci o dôveru bola povinná požiadať parlament už pred niekoľkými týždňami.
Nedá sa síce tvrdiť, že vláda je nelegitímna – silné a nepresné výrazy možno ponechať mimovládnym politikom – ale povedať, že vláda je nie legitímna, už možno. A bude to tak dovtedy, kým parlament o jej žiadosti o vyslovenie dôvery nerozhodne.
