Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Nedela 28. apríl 2024Meniny má Jarmila
< sekcia Publicistika

Komentár J. Hrabka: Odvolávanie vlády

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Juraj Hrabko komentuje rokovanie mimoriadnej schôdze NR SR na vyslovenie nedôvery vláde.

Sledovať debatu poslancov o návrhu na vyslovenie nedôvery vláde E. Hegera môže byť nielen únavné, ale najmä zbytočné. A hľadať v nej aj nejaké racio je už priam nezmyselné.

Parlamentná debata skôr pripomína debatu predvolebnú, hoci predčasné voľby sú zatiaľ v nedohľadne. Pád vlády je síce na dohľad, ale stále môže ísť o fatamorgánu. Po dvoch dňoch parlamentnej vravy zrejme aj ide – nedá sa síce tvrdiť, že vláda má už vyhrané a R. Sulík a spol. túto bitku prehrali, ale čím dlhšie vrava potrvá, tým vyššie sú šance vlády na jej zotrvanie. Nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad javí.

Úvahy o tom, čo presne bude, ak bude vláda povalená, sú aj preto predčasné – isté je len to, že v takom prípade moc a kontrola parlamentu nad vládou prejde do rúk hlavy štátu. A ako si s ňou poradí prezidentka Z. Čaputová, je rovnako ešte vo hviezdach. Možno iba pripomenúť, že medzi vyslovením nedôvery vláde a demisiou vlády je značný a praktický rozdiel, ale tak ďaleko situácia naozaj ešte stále nie je. Naopak, po dvoch dňoch debaty sa zdá, akoby sa misky váh nakláňali v prospech vlády E. Hegera. Nie oveľa, ale predsa.

Podobne situácia nedospela do bodu, kedy by sa malo a dalo hovoriť o predčasných voľbách. Pád vlády neznamená automaticky predčasné voľby a jedným z dôvodov je tiež to, že kým na povalenie vlády stačí súhlas najmenej 76 poslancov, na predčasné voľby je potrebný súhlas už najmenej 90 poslancov. A ak má byť do bodky naplnené rozhodnutie ústavného súdu, potom je súhlas najmenej 90 poslancov potrebný opakovane – prvý raz na to, aby možnosť predčasných volieb rozpustením parlamentu poslancami bola zakomponovaná do ústavy a druhý raz na to, aby tak poslanci urobili a parlament rozpustili. Samozrejme, poslanci tak môžu urobiť aj na jeden šup, ale na veci, že je ich na to potrebných najmenej 90, a nie 76, to nič nemení ani nezmení.

Úroveň debaty poslancov a ich vystupovanie v médiách je po dvoch dňoch presne taká, aká by pri tejto príležitosti nemala byť. Vybrať sa dá medzi dvomi hlavnými aktérmi, takpovediac navrhovateľom a odporcom: R. Sulík napríklad hovorí, že vláda by sa po vyslovení nedôvery mohla riadne a zmysluplne rekonštruovať. A premiér E. Heger zase tvrdí, že každý deň jeho vlády je garanciou pre demokraciu.

Až mi je z toho divnô, Pištík môj, povedal by vždy skvelý Jaro Filip. A je to naozaj tak – vláda E. Hegera začínala s podporou ústavnej väčšiny poslancov a dokázala za dva roky nemožné: to, čo sa nedalo premrhať, vláda E. Hegera premrhať dokázala. Stala sa menšinovou a aktuálne sa trasie o vlastné prežitie. Možno sa otrasie, ale aj v takom prípade zostane faktom, že takto nevyzerá slušné, ale smutné Slovensko.