< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Otázka

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Juraj Hrabko komentuje legislatívne zmeny prijaté kvôli koronavírusovej kríze.

Prezidentka Z. Čaputová obratom podpísala zákon „o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony“. A obratom už vyšiel aj v Zbierke zákonov. Nie je to síce rekord, ale rýchlosť legislatívneho konania si aj tak zaslúži pozornosť.

Rovnako, ako aj to, že zákon rieši okrem vecne užitočných vecí – úprava súdnych lehôt a verejného obstarávania – aj viacero čisto politických: či už ide o nové právomoci týkajúce sa Súdnej rady alebo Úradu verejného zdravotníctva. Ten dostal právomoc prístupu k informáciám, ktoré boli pre neho doteraz nedostupné a dostať sa k nim mohli iba oprávnené zložky a to výlučne na základe povolenia súdu. Výlučne, to je potrebné zdôrazniť.

Mimochodom, takto spolupráca štátnych orgánov v praxi naozaj nemá vyzerať. Nemá byť postavená iba na rýchlosti konania. Hlava štátu nemá právo vrátiť parlamentu zákony na opätovné prerokovanie iba preto, lebo sa jej nepáčia, ale aj preto, lebo ak v nich nájde chybu, má potom parlament možnosť ju v opätovnom prerokovaní odstrániť a právny poriadok tak zbytočne nezašpiniť.

Čo je prípad aj uvedeného zákona. Rýchlosť jeho prijatia bola značná, spolupráca vláda, parlament, prezidentka a Zbierka zákonov priam úžasná. Politicky fajn, vecne je však zákon legislatívny miš-maš, keďže napríklad náležitosti uvedené k Súdne rade – v súvislosti so šíriacim sa vírusom – sa týkajú iba jej dezinfikácie: presnejšie, výmeny ľudí v prospech súčasnej vládnej moci. Nič viac a ani nič menej.

Je to síce zlé, ale horšie je to isto s novou právomocou, ktorú dostal Úrad verejného zdravotníctva. Podľa zákona totiž môže spracúvať tajné informácie „na účel identifikácie príjemcov správ, ktorým je potrebné oznámiť osobitné opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v záujme ochrany života a zdravia", pričom môže tieto údaje „zbierať, spracúvať a uchovávať počas trvania mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu v zdravotníctve, najdlhšie do 31. decembra 2020.“. Niečo také je sen nielen každého úradníka aj darebáka, keďže na trhu majú tajné informácie cenu zlata.

Odhliadnuc od toho, že každý sa môže ľahko takémuto sledovaniu brániť aj ubrániť, pričom možno predpokladať, že sa takto zariadia hlavne tí, ktorí budú mať s Covidom 19 niečo spoločné, a nie ľudia, ktorí jeho príznaky nemajú, vzniká v tejto súvislosti jednoduchá otázka. Koľko asi ľudí v Úrade verejného zdravotníctva má tzv. bezpečnostné previerky na to, aby sa mohli oboznamovať s tajnými informáciami, konkrétne a ako vraví zákon, s údajmi, „ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva“?
Medzi spracovávaním osobných údajov, ktoré úradníci môžu vykonávať a ich možnosťou oboznamovať sa a spracovávať tajné informácie, je rozdiel. Taký veľký, až ho niektorí, zdá sa, nedovidia.