Fakt, že aktuálne ležia na politickom stole až tri návrhy novely Ústavy, vypovedá dostatočne nielen o tom, ako si politici (ne)ctia Ústavu, ale aj o tom ako sú odtrhnutí od života v krajine. Platí to vo všeobecnosti, teda bez delenia na mimovládne a mimovládne strany, keďže s návrhom na novelu Ústavy prišiel tak vládny Smer-SD ako aj SaS a KDH. Pričom vylúčiť sa nedá ani to, že kým bude zvolaná riadna schôdza parlamentu, sa možno pridajú aj ďalšie strany, lebo je na to ešte dostatok času.

Hoci ide o tri rozdielne návrhy, troch rôznych politických subjektov, majú spoločné dve veci –bez ohľadu na poradie prvou je, že ide o lov na voličov a druhou, že ide o odpútavací manéver od takpovediac všedných záležitostí: teda zdražovania, zníženia daňového bonusu, zavedenia transakčnej dane a ďalších nepríjemných vecí, jedným slovom – tzv. konsolidácie. Že sa o to snaží Smer-SD a R. Fico osobne je jedna vec, že mu na to skočili mimovládne strany vec druhá.

Nejde totiž o žiadne vylepšenie textu Ústavy, ktorej by – mimochodom – pomohlo skôr text skrátiť ako ho neustále rozširovať, ale iba a len o stranícke záujmy. To sa, samozrejme, javí ako dobré a správne – mimovládne strany sa majú aspoň snažiť plniť vlastný program, keď ho už nemôžu a nedokážu naplniť – lenže v situácii, v akej sa aktuálne spoločnosť aj vládna moc nachádza, je to viac neprimerané a zavádzajúce.

Aj preto, lebo tým iba vlastne pomáhajú oslabenej vládnej koalícii odkloniť pozornosť iným smerom. Oslabenej preto, lebo stratila už najmenej dvoch poslancov, ktorých koaličná strana Hlas-SD za pomoci čestného predsedu P. Pellegriniho vylúčila zo strany aj poslaneckého klubu. Bol to totiž P. Pellegrini ktorý verejne odkázal, aby sa už ďalej nezaštiťovali jeho menom a že konajú v rozpore s ideami strany, na čo strana vedená oficiálnym predsedom M. Š. Eštokom inak ako vylúčením aspoň niektorých z nich, zareagovať ani nemohla.

Mimochodom po druhé, nejde o žiadne nóvum, s rétorikou P. Pellegriniho, že na prvom mieste majú byť záujmy krajiny, potom strany a až následne osobné záujmy, prišiel ako prvý M. Dzurinda. Na rozdiel od V. Mečiara, ktorý hovoril iné – HZDS musí byť všade skôr ako štátna správa, ak chceme ovplyvniť, aby sme mohli túto štátnu správu tvoriť. Ale napokon ani Hlas rozumu, ako sa nazvali nespokojenci tejto strany, nevymysleli oni, ale ktosi iný – s týmto mottom totiž išla do volieb už v roku 2016 strana Most-Híd.

Uvedené má poslúžiť iba ako jeden z príkladov, že aj na Slovensku – rovnako ako po celom svete – sa politici a ich politika výrazne menia a žiaľ k horšiemu. Spanšteli a tak sa – opäť nielen na Slovensku – k slovu aj k moci dostávajú čoraz častejšie politici rýchlych a jednoduchých riešení, ktorí chcú spanštiť tiež, akurát iným spôsobom. A to už s tromi návrhmi na ďalšie novely Ústavy súvisí. Možno totiž oprávnene hovoriť o tom, že kým o novele Smeru-SD sa bude najskôr diskutovať, o novele KDH sa už KDH a Progresívne Slovensko hádajú a na novelu SaS sa popritom možno aj zabudne alebo hádky medzi mimovládnymi stranami skôr vyostrí ako eliminuje. Povedané jednou vetou – nová generácia politikov výrazne zaostáva nielen za tou predchádzajúcou, ale aj za občiansky aktívnou spoločnosťou.

K poznámke pod čiarou tentoraz patrí, že popritom všetkom a mnohom ďalšom, si pri troch predložených novelách Ústavy stačí odpovedať na jednu úplne obyčajnú otázku – v čí prospech to je, má byť a zrejme aj bude, keďže v prospech občanov nie je ani jedna.