< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Plán obnovy

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Či chce alebo nechce, vládna koalícia musí na opozičný ťah reagovať a to v zákonnej lehote, píše J. Hrabko na margo neschválenia programu mimoriadnej schôdze NR SR.

Treba uznať, že skupine opozičných poslancov sa tentoraz vydaril ich politický úder smerovaný na vládnu koalíciu – predložením návrhu stanoviska k vypracovaniu národného plánu obnovy z nástroja Nex Generation. Vládna koalícia totiž aj napriek tomu, že v parlamente návrh opozície odmietla schváliť, je nútená na neho reagovať, iné východisko zo situácie jednoducho nemá. Teda ak nechce, aby sa stanovisko skupiny opozičných poslancov stalo stanoviskom celej krajiny a vláda v ňom hrala iba druhé husle.

Nestalo sa pritom nič iné ako to, že predkladatelia stanoviska umne využili ústavný zákon o spolupráci parlamentu s vládou v záležitostiach EÚ. V krátkosti a v tejto súvislosti: zákon udeľuje právomoc okrem vlády aj najmenej pätine poslancov požiadať NR SR o schválenie stanoviska. Ak NR SR návrh neschváli – a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko – člen vlády je viazaný týmto návrhom, pričom platí, že NR SR tak musí urobiť do dvoch týždňov od predloženia návrhu, teda do 1. októbra.

Na veci v tomto prípade nič nemení ani to, že vládna koalícia uplatnila obvyklú barličku každej vládnej koalície a neschválila program schôdze parlamentu, keďže ústavný zákon hovorí jednoznačne, nespochybniteľne a aj veľmi zreteľne: „Ak sa NR SR nevyjadrí k návrhu stanoviska SR do dvoch týždňov od jeho predloženia alebo ak NR SR neschváli návrh stanoviska SR a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko, člen vlády je viazaný návrhom stanoviska Slovenskej republiky.“

Hoci výkladov uvedeného môže byť viacero, isté je, že žiadny člen vlády nechce byť viazaný stanoviskom opozície. Tejto vlády, tejto opozície a jej návrhu stanoviska obzvlášť. Takže či chce alebo nechce, vládna koalícia musí na opozičný ťah reagovať a to v uvedenej lehote.

Mimochodom, bude to na prospech všetkým a celej krajine. Ide totiž o ten plán obnovy, pri ktorom premiér I. Matovič verejne sľuboval počas leta uskutočniť desiatky konferencií za účasti verejnosti. Ide o ten istý plán obnovy, pri ktorom potom hovoril, že zmena plánu – najskôr odborníci, potom verejnosť – bude výhodnejšia. Ide o ten istý plán obnovy, o ktorom potom vysvitlo, že ho nepripravovali odborníci, ale – pri všetkej úcte – úradníci. Ide o ten istý plán obnovy, na ktorom nie je definitívne dohodnutá ani samotná vládna koalícia, presnejšie jej štyri strany, z ktorých má každá vlastné predstavy o míňaní a minutí peňazí.

Inými slovami, ide o to, aby naozaj nebolo neskoro, kým sa k slovu dostanú aj nezávislí odborníci, aj ekonómovia, aj zamestnávatelia, aj zamestnanci a aj ďalší zástupcovia verejnosti akými sú napríklad aj samosprávy. Vláda si zrejme neuvedomuje, aký politický kapitál by mohla pomocou plánu obnovy získať a jej postup je zatiaľ taký, že jej skôr pomôže zistiť, aký politický kapitál stratí. Aj alebo hlavne preto, lebo reformy v prospech ľudí, nemožno robiť bez podpory ľudí a napriek ľuďom.