Návrh na zníženie platov poslancov a prezidentky, s ktorým vyrukoval I. Matovič a jeho OĽaNO, je tak vecne a tiež politicky hanebný, že má značnú šancu v časti spoločnosti uspieť. Je totiž aj mimoriadne vábivý.

Je to útok na prvú signálnu a každý, kto s uvedeným nápadom I. Matoviča nebude súhlasiť, sa stane takpovediac vyvrheľom spoločnosti. A hoci predseda parlamentu B. Kollár už jasne povedal, že jeho návrh nezaradí do programu schôdze, keďže by tým porušil zákon, stále zostáva otvorená možnosť, že I. Matovič o to požiada v pléne a navrhne program schôdze doplniť.

A ak dá predseda parlamentu o tomto návrhu hlasovať – či má byť zaradený do programu schôdze alebo nie – bude to príliv vody na Matovičov mlyn, ktorý bude mlieť každého, kto s ním nesúhlasil. Poznámka pod čiarou – o návrhoch, ktoré sú v rozpore so zákonom, sa hlasovať vôbec nemá.

Téma, či majú poslanci vysoké alebo nízke platy, nie je v súčasnosti politická, ale výlučne populistická. Z vecného hľadiska sú platy poslancov háklivá téma a vždy to tak aj bude. Aj preto, lebo poslanci sú v štátnej či verejnej sfére jediní, ktorí schvaľujú platy sami sebe, hoci by to išlo urobiť aj inak a lepšie. Mimochodom, kvôli zmrazeniu platov už mohla na Slovensku padnúť aj vláda R. Fica, až taká je to populistická téma: fakt, že hlasovaniu o páde vlády vtedy zabránilo zvýšenie platov poslancov o jedno jediné euro, to azda dostatočne potvrdzuje.

I. Matovič chce pomáhať ľuďom aj pomocou platov poslancov a bolo by to fajn, keby o tom nielen rečnil, ale to aj robil. Ale nerobí. Príbeh o zavedení Fondu vzájomnej pomoci to zreteľne aj očividne dokazuje. Bol totiž zriadený nielen kvôli pandémii, ale aj preto, lebo poslanci si odmietli znížiť plat, hoci to predtým sľubovali.

Vznik fondu inicioval I. Matovič a jeho OĽaNO, ktorého poslanci sa zaviazali, že budú do neho dávať okrúhlych 500 eur každý mesiac. Chceme ísť príkladom, tvrdil vtedy predseda poslaneckého klubu M. Šipoš a I. Matovič dal taktiež verejný prísľub, že vzdáva celého platu premiéra a bude ho dávať do uvedeného fondu. Pridal sa aj B. Kollár, ktorý vyhlásil, že práve pomocou Fondu bude môcť každý presne vidieť osobnú mieru solidarity, akou je poslanec alebo člen vlády ochotný pomôcť ľuďom. „Som pevne presvedčený, že to je najrýchlejšie riešenie, najlepšie možné a bude adresné,“ tvrdil B. Kollár.

Nevydalo. B. Kollár dal do Fondu tisíc eur a skončil. E. Heger rovnako. M. Šipoš dal o 500 eur viac a skončil tiež. Na rozdiel od dobrých ľudí, ktorí do Fondu v rámci svojich možností prispievajú dodnes. Najväčšími prispievateľmi tak bol podnikateľ – M. Fiľo, ktorý prispel pol miliónom eur – a ministerstvo zahraničných vecí Taiwanu, ktorý do neho vložilo bezmála dva milióny eur.

Mimochodom po druhé – už sú fuč. Minuli sa. Vláda zmenila štatút Fondu tak, že sa môžu z neho čerpať peniaze aj v súvislosti s vojnou na Ukrajine. A tak z neho rôzne vládne, ale aj mimovládne organizácie čerpajú. Napríklad, ministerstvo investícií 70 tisíc eur, ministerstvo zahraničných vecí 110 tisíc eur, ministerstvo práce 185 tisíc eur. Medzi poberateľmi sú tiež Slovenská katolícka charita, Združenie kresťanských spoločenstiev, IPčko, Slovenský skauting alebo aj hokejový klub.

Isto, zrejme každý okrem poslancov by privítal zníženie ich platu, keďže pomer medzi jeho výškou a odvedenou prácou je obrovský. Dôležitejšie je iné – tak ako politici začali kampaň s novými sľubmi, rovnako by mali voliči začať s odpočtom ich minulých sľubov. Je pred voľbami, načim účtovať.