Za predčasného Ježiška môže časť spoločnosti považovať dve tohtotýždňové rozhodnutia Ústavného súdu. Bez ohľadu na poradie, prvým je definitívne rozhodnutie o zákone o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý súd označil za nesúladný s Ústavou. Druhým je pozastavenie účinnosti zákona o Úrade na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. V tomto prípade má súd z nesúladu s Ústavou „iba“ podozrenie. Či sa naplní alebo nie – a hlavne kedy – sa totiž ešte iba uvidí. Lehotu na definitívne rozhodnutie súd nemá žiadnu.

Prirodzene, vládna koalícia a iná časť spoločnosti spokojní byť nemôžu a ani nie sú. V jednom aj druhom prípade však išlo o zásadné veci, ktoré mali aj potenciál nalomiť demokratické pravidlá a uvoľniť cestu k autokracii. Či sa ujde predčasný darček aj im, aktuálne rozhoduje prezident P. Pellegrini – tým, či podpíše alebo nepodpíše novelu Trestného zákona s viacerými prílepkami.

Aj obe čerstvé rozhodnutia Ústavného súdu ukazujú najmä to, že sa vôbec netreba obávať mu podávať žiadosti. Netýka sa to len súladu alebo nesúladu zákonov s Ústavou, ale aj ďalších otázok, napríklad aj oprávnených podozrení s jej manipuláciou. V prospech koaličnej väčšiny. Platí, že kto sa nepýta, ani sa nič nedozvie. Možno opakovane hovoriť o tom, ako väčšina v parlamente potláča práva menšiny vrátane jej jednotlivých poslancov, či o tom, že sa nemôžu domôcť nielen svojich práv, ale ani výkonu povinností, ktoré im ukladá Ústava. Pokiaľ nepožiadajú Ústavný súd o rozhodnutie, súd ani nerozhodne. Dodať možno už len to, že existuje iba preto a na to, aby ako súdny orgán ochrany ústavnosti rozhodoval a rozhodol. To ako rozhodne, je už iná vec.

Samozrejme, naďalej zostáva pozoruhodné, že Ústavný súd dokáže rozhodnúť o zákone, ktorý nenadobudol ani len platnosť, nieto účinnosť. Inými slovami, rozhodol o niečom, čo nebolo uverejnené v Zbierke zákonov, neexistuje, nikto o tom teda ani oficiálne nevie a nikto tým nie je ani viazaný. Tak to aspoň hovorí zákon – o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.

Je to už druhýkrát, kedy súd nedokázal napísať číslo zákona, ktorého účinnosť pozastavil. Z ojedinelého postupu sa tak stáva zvyklosť, úzus či štandard. Na výber je množstvo ďalších výrazov, ale jednoducho povedané – systém. To je však už iná téma. Ktorá, mimochodom, súvisí o niečo viac so všeobecnou kultúrou ako s kultúrou práva.