Hlasovanie o ďalšom návrhu – skrátene povedané – o kajúcnikoch sa v parlamente skončilo remízou. Alebo patom. Návrh podporila polovica poslancov a polovica nie. Občas sa to stáva. Občas najmä preto, lebo prítomnosť všetkých 150 poslancov na hlasovaní je naozaj iba občasná. A ich prítomnosť na rokovaní parlamentu – teda v čase, keď sa o návrhoch nehlasuje, ale iba rokuje – je priam výnimočná.

Dôležité pri tomto hlasovaní bolo to, že išlo o vládny návrh zákona. Nie poslanecký, hoci by bol aj z koaličného tábora. Ak teda niekto doteraz pochyboval o tom, že vláda R. Fica je menšinová, dostal dôkaz všetkých dôkazov. Menšinová je. Neprešiel jej návrh zákona z jednoduchého dôvodu – nemal podporu väčšiny poslancov.
Treba zrejme zopakovať, že menšinová vláda nie je žiadnou výchylkou demokracie, ale jej súčasťou. Napokon, ani na Slovensku nejde o prvú menšinovú vládu, prvá je len pod vedením premiéra R. Fica. Je to pre neho nová skúsenosť. Alebo problém, aký doteraz v praxi nezažil. Vecne sa ho síce snaží zľahčovať, ale politicky vie, koľká bije.

Oslavy mimovládnych strán nemajú – ľudovo povedané – konca kraja. Z viacerých dôvodov. Prím hrá fakt, že návrh zákona parlament neschválil. Neschválenie vládneho návrhu zákona však taktiež nie je žiadnou novinkou. Aj to sa občas stáva. V tomto prípade sa však stretlo viacero politických faktorov. Mimovládne strany sú z výsledku uvedeného hlasovania nadšené, hovoria o svojom zomknutí, schopnosti, zodpovednosti a jednote. A o obrovskej porážke premiéra. Je to pochopiteľné, ale základné fakty sú iné – ani oni nemajú väčšinu a príčinou zmenšovania vládnej koalície nebola ich politika, ale pohyby vo vládnej koalícii. To, že si teraz budú hrkútať s T. Tarabom a jeho družinou, si snáď nemyslia ani sami.

Inými slovami – aj napriek veľkému nadšeniu mimovládnych strán nie je dôležité to, že vláda R. Fica je menšinová. A že jej politická púť sa raz skončí, je isté. Nevedno presne kedy, ale skončí. Neúspech vládneho návrhu je politickou prehrou vlády, ale nie automaticky víťazstvom mimovládnych strán. Dôležitejšie je iné. A tým je (ne)existencia alternatívy. Možno iba zopakovať, že byť proti vláde ešte automaticky neznamená byť alternatívou k vláde. Lebo nielen vláda má preukazovať schopnosť vládnuť, ale aj mimovládne strany majú preukazovať schopnosť ponúknuť alternatívu.