Vláda I. Matoviča síce trvala iba rok, ale aj za ten čas stihla narobiť v krajine ústavné, hodnotové a materiálne škody. Nečudo, že sa nimi nechce nikomu veľmi zaoberať a tak odišla do minulosti bez väčšieho odpočtu jej výsledkov a pôsobenia.

Podobne, ako sa chce iba málokomu zaoberať spôsobmi a postupmi hlavy štátu, ktoré sa pri výmene vlády odohrali. Prezidentka Z. Čaputová sa totiž oficiálne vyjadrila, že bola politikmi vydieraná a čo je horšie, že vydieraniu aj podľahla - ak by vraj odmietla I. Matoviča vymenovať do funkcie ministra financií, demisiu by ako premiér vôbec nepodal.

Opakuje sa tak príbeh z čias A. Kisku, ktorý v roku 2018 ustúpil vydieraniu R. Fica v totožnej veci a situácii - aj R. Fico si kládol pred podaním demisie z postu premiéra podmienky. Boli tri - prezident bude rešpektovať, že nového premiéra nominuje Smer-SD, bude rešpektovať koaličnú zmluvu troch strán vládnej koalície a taktiež bude rešpektovať výsledky parlamentných volieb, na základe ktorých má koalícia Smer-SD, SNS a Most-Híd v parlamente efektívnu väčšinu.

Stalo sa. Prezident A. Kiska sa síce neskôr proti takýmto spôsobom ohradil a vyhlásil, že ústava podmieňuje podanie demisie predsedu vlády len jedinou podmienkou, ktorou je jej doručenie prezidentovi. Tri podmienky Smeru-SD však splnil. A v jeho stopách, ako už bolo uvedené, išla aj prezidentka Z. Čaputová, keď splnila podmienku I. Matoviča a vymenovala ho do funkcie podpredsedu vlády a ministra financií.

S politickou prevádzkou na najvyššej úrovni však súvisí napríklad aj písomné preukazovanie deklarovanej podpory poslancov v parlamente pre novú vládu hlave štátu - tak, ako ich podpisy priniesol P. Pellegrini prezidentovi A. Kiskovi, rovnako ich priniesol E. Heger prezidentke Z. Čaputovej. Hoci ich hodnota je iba a len teoretická, či je to tak aj naozaj, sa ukáže až pri hlasovaní v parlamente o vyslovení dôvery vláde na jej žiadosť.

Isteže, je len správne, keď politici majú pri riešení situácie pripravený nielen plán A, ale tiež plán B či C. Otvorené vydieranie by však nemalo byť ich súčasťou. Obzvlášť, keď sa takýchto hier púšťa hlava štátu. Faktom totiž zostáva, že na to treba vždy najmenej dvoch - toho, ktorý vydiera a toho, ktorý sa vydierať nechá.
To nie je kritika, ale iba konštatovanie stavu, ktorý, napokon, nie je žiadnym tajomstvom. Dôležité je to aj preto, lebo už nemožno hovoriť o akomsi výnimočnom, núdzovom či ojedinelom ústavnom skrate, ale skôr o zavádzaní nových ústavných zvyklostí či postupov. Navyše takých, ktoré sú v konečnom dôsledku pre spoločnosť mimoriadne neelegantné, politicky nevkusné a nebezpečné.